Barón Pierre de Coubertin (1863 – 1937) bol historikom a vášnivým pedagógom, ktorého životným dielom sa stala obnova antických olympijských hier po viac ako 1 500 rokoch. Čo vlastne chcel obnoviť?
Vďaka priemyselnej revolúcii žili vyššie triedy čoraz viac sedavým a pasívnym životom. Na konci 19. storočia sa preto ako protipohyb k tejto pasivite rozmáhala kultivácia tela a antické olympijské hry boli jej jasným vzorom. V tomto období sa zároveň kodifikovali alebo vymysleli pravidlá mnohých súčasných najpopulárnejších kolektívnych športov ako bejzbal (1845), ragby (1845), americký futbal (1861), futbal (1863) či basketbal (1891).
Oslava ľudskej dokonalosti
Samotné slovo šport je však v tomto prípade problémom. Pôvodný význam je zábav(k)a alebo niečo neseriózne, čo sa robí vo voľnom čase čisto pre zábavu. To môžeme vidieť vo fráze be a good sport vo význame nekaz zábavu alebo v Gatsbyho obľúbenom oslovení Nicka Carrawaya old sport.
Gréci nepoznali šport v tomto zmysle. Miesto toho poznali atletiku: to znamená súťaženie o ceny (athlon) prislúchajúce tým najlepším, ktorí vynikli v spravodlivej súťaži s inými atlétmi. Tieto súťaže divákom ukazujú, čo človek dokáže. Práve táto oslava ľudského tela bola zjavne aj jedným z hlavných dôvodov, prečo grécki atléti súťažili nahí.
Pretekanie sa v ľudskej dokonalosti sa dialo nielen pred prítomnými divákmi, ale aj pred zrakom bohov. Olympijské hry boli sviatkom, posvätným zhromaždením, a preto sa s nimi prirodzene spájal aj posvätný mier. Zároveň Grékov spájali do jedného celku viac než snáď čokoľvek iné okrem ich jazyka samotného. Preto boli olympiády, teda štvorročné obdobia medzi olympijskými hrami, aj základom gréckeho letopočtu.
Víťazi týchto posvätných hier prinášali svojmu domovskému mestu česť a slávu. Preto boli aj sami odmenení výnimočnými poctami ako doživotné stravovanie na verejné náklady, sochy alebo oslavné básne (najkrajšie príklady tohto žánru nám zanechal Pindaros).
Nie výhra, ale účasť
Keď chcel P. de Coubertin obnoviť olympijské hry, chcel teda znova priniesť lásku k ľudskému telu a jeho schopnostiam do sveta, v ktorom kultivácia ľudského tela a láska k nemu odumreli a stali sa len okrajovou záležitosťou.
To, ako sa pôvodný starogrécky prístup k telesnému súťaženiu odrazil v de Coubertinovom myslení, môžeme vidieť už v jeho najslávnejšom citáte: To, na čom v živote záleží, nie je víťazstvo, ale boj; nie je dôležité vyhrať, ale dobre bojovať. De Coubertin v ňom nepropaguje kultúru trofejí za účasť (participation trophies). Naopak, hovorí nám, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa na olympijských hrách – teda že je dôležité dosiahnuť úroveň tých najlepších a stretnúť sa s nimi v čestnom zápase. Keďže práve v tejto situácii, v súťaži, kde atléti musia siahnuť až na hranice svojich síl, sa ukazuje, čoho je človek schopný, a to v tom najlepšom zmysle slova. Olympijskí atléti siahajú na hranice svojich vlastných síl, a tým dosahujú (doterajší) vrchol ľudských možností.
Pripomínanie ideálov
Táto myšlienka rozširovania a prekonávania doterajších ľudských možností je jasne prítomná aj v starom olympijskom motte Citius, altius, fortius (rýchlejšie, vyššie, silnejšie). Vzájomné zápolenie je v ňom pochopené ako motor, ktorý nás podnecuje k čoraz lepším a úžasnejším výkonom. No toto zápolenie neznamená nepriateľstvo, práve naopak. Atletický zápas nás spája do jednej komunity a ukazuje nám našu spoločnú ľudskosť. Robí očividným to, že ľudia z každého kúta sveta sú schopní výkonov na tej najvyššej úrovni, že sú schopní ľudskej dokonalosti. Zrejme preto bolo do olympijského motta v roku 2021 (ale úplne v de Coubertinovom duchu) pridané štvrté slovo: communiter (spoločne).
Do akej miery ešte súčasné olympijské hry týmto ideálom zodpovedajú, je otázka, na ktorú nemôžem odpovedať. Ale nech je to akokoľvek, môžeme si tieto ideály, na ktorých stojí tak antické, ako aj moderné olympijské hnutie, aspoň pripomenúť.
Jozef Majerník, PhD.
Filozofický ústav SAV, v. v. i., v Bratislave
Článok vznikol v spolupráci s platformou Mladí vedci SAV.
