Praveké Karakalpacko

Keď sa oddelil polárny a rovníkový oceán, pevnina uväznila zanikajúce vody Turgajského prielivu do Kaspického mora a Aralského jazera (predtým nazývaného Aralské more). Tam, v zemi Karakalpakov, medzi dvoma morami, hľadajú Slováci stopy pravekého života.

Aktumsuk – juhozápadné pobrežie vysychajúceho Aralského jazera, © M. Kundrát

Mnohí Slováci o Karakalpacku (angl. Karakalpakstan) nikdy nepočuli. Ak však vyslovíme názov Aralské jazero, ich pozornosť sa zacieli na východ od Kaspického mora do Strednej Ázie. Na pomedzí západnej časti púšte Kyzylkum, Aralského jazera, Ustjurtskej náhornej plošiny a rieky Amudarja sa rozkladá zem Karakalpakov. Na svetovej mape národov sa objavili koncom 16. storočia, ich pôvod je však doteraz nejasný. Napriek tomu, že žijú v jednom štáte s Uzbekmi, ich kultúra a jazyk sú odlišné; sú podobné kazašským nogajom (názov odvodený od mena chána Nogaja, pravnuka Čingischána).

Podpis dohody o spolupráci medzi Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a karakalpackou pobočkou Akadémie vied Uzbekistanu, © INPAL

Zem Karakalpakov

V roku 1873 boli vyčlenení z Chivského chanátu a dostali sa pod vplyv cárskeho Ruska. Po boľševickej revolúcii získalo karakalpacké územie autonómiu v rámci Kazašskej (1920) a neskôr Uzbeckej (1936) sovietskej socialistickej republiky. Sovietizácia priniesla do Karakalpacka ekologickú katastrofu a mimoriadne nebezpečenstvo. Nekontrolovaným zavlažovaním bavlníka sa čerstvá voda zmenila na slanú. V Aralskom mori vyhynuli všetky ryby, zasolila sa pôda v celej pôvodnej delte Amudarje a Aralu hrozí úplné vyschnutie. Aby toho nebolo dosť, v Karakalpacku vyvíjali chemické zbrane (napríklad novičok) a testovali biologické zbrane na zvieratách (napríklad antrax). V súčasnosti je Karakalpacko autonómnou republikou nezávislého Uzbekistanu (1991). Ku karakalpackej národnosti sa hlási len 15 % súčasnej populácie, ktorá sa pohybuje na úrovni 1,2 milióna. Hustota osídlenia je iba sedem obyvateľov na štvorcový kilometer. Približne polovica obyvateľov však žije v hlavnom meste Nukus.
Na území Karakalpacka sa nachádzajú pozostatky centier starovekej chórezmskej civilizácie. Impozantným miestom je čilpická veža ticha, pietne miesto vybudované vyznávačmi zoroastrizmu niekedy medzi 1. storočím pred n. l. a 1. storočím n. l. Okrem archeologického, čaká Karakalpakov v podzemí ďalšie bohatstvo. S pomocou slovenských odborníkov začínajú poznávať svoje prehistorické dedičstvo. Viac sa o slovensko-uzbeckých dinosaurologických výpravách dočítate v mojej pripravovanej knihe Prehistorická Hodvábna cesta.

Otvorenie historicky prvej paleontologickej expozície na území Karakalpacka, © INPAL
Pokračovanie článku si môžete prečítať v časopise Quark 11/2024. Ak chcete mať prístup k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov, prihláste sa. Ak ešte nie ste naším predplatiteľom, objednajte si predplatné podľa vášho výberu tu.
Martin Kundrát
výskumná skupina evolučnej biodiverzity
Kundrát LAB – INPAL
CIB TIP UPJŠ v Košiciach