Sťahovavé cesty vtákov oddávna priťahovali pozornosť ľudí. Tento fenomén sa v prírode každoročne opakuje počas jesenného a jarného obdobia.
Na jeseň sa mnohé druhy vtákov sťahujú do klimaticky priaznivejších oblastí sveta, kde majú dostatok potravy a lepšie podmienky na prežitie. Na jar, keď sa u nás chladné a nepriaznivé počasie skončí, sa opäť vracajú späť do svojich hniezdisk.
Od Aristotela až po súčasnú vedu
O sťahovavých vtákoch písal už Aristoteles. Podľa neho niektoré vtáky odlietali na zimu do iných krajín, kde vyhľadávali skrýše, v ktorých prespali zimu, alebo sa prevteľovali do iných druhov, s ktorými sa ľudia bežne stretávali aj v zime. Podľa iných teórií sa ľudia domnievali, že niektoré druhy vtákov prezimúvajú v bahne rybníkov, alebo dokonca zimujú na Mesiaci. V súčasnosti sa nad týmito teóriami môžeme už len pousmiať. Výskum migračných ciest vtákov totiž preukázal, že vtáky na jeseň odlietajú do teplejších krajín, z ktorých sa zasa na jar vracajú. V súčasnosti existuje viacero teórií, prečo dochádza k migrácii vtákov. Zatiaľ však ani jedna z nich uspokojivo nevysvetľuje jedno z najväčších tajomstiev prírody – každoročné putovanie vtákov.
Neobjasnené otázky
Prečo mnohé hmyzožravé vtáky neodlietajú na jeseň do teplejších krajín, kde majú dostatok potravy, ale zostávajú u nás aj počas zimného obdobia? A prečo nás niektoré druhy opúšťajú už v lete, keď je v prírode ešte hojnosť potravy?
Na tieto otázky zatiaľ veda nevie jednoznačne odpovedať. V súčasnosti existujú dve rôzne teórie o migrácii vtákov. Zástancovia prvej predpokladajú, že vznik migrácie nastal stiahnutím sa vtákov v glaciáli (v období zaľadnenia v štvrtohorách) zo severných zemepisných šírok na juh. Keď ľadovce neskôr ustúpili na sever, vtáky postupne prenikli späť na pôvodné stanoviská, odkiaľ sa v studenej časti roka vracajú na juh. Druhá teória predpokladá, že pôvod ťahu vtákov treba hľadať v teplých zónach, odkiaľ druhotne prenikli na sever, ale na zimu sa zase do nich vracajú. Je však zaujímavé, že mnohé druhy vtákov sa nesprávajú ani podľa jednej z týchto teórií. Aj keď presná príčina migrácie nie je dosiaľ objasnená, prevláda názor, že väčšina druhov vtákov sa nesťahuje v závislosti od nedostatku potravy, ale núti ich k tomu vrodený pud. Veľký vplyv majú aj hormóny, ktorých tvorba je ovplyvňovaná dĺžkou denného svetla.
Sila magnetizmu
Sťahovavé vtáky sa na svojej dlhej ceste dokážu orientovať podľa dráhy Slnka a rozloženia hviezd. Na cestách ich však sprevádzajú v prvom rade siločiary magnetického poľa, ktoré ľudské oko za normálnych okolností nevníma.
Najnovším výskumom nemeckých vedcov sa zistilo, že sťahovavé vtáky sú schopné vidieť magnetické pole Zeme. Sídlom tohto tajomného kompasu by pri vtákoch malo byť pravé oko, ktorým dokážu magnetické pole vnímať. V našej zemepisnej šírke existujú tri základné smery ťahu vtákov. Najmä vďaka krúžkovaniu vtákov sa zistilo, že juhozápadným smerom – do západného Stredomoria sa sťahujú napríklad drozdy, škorce alebo škovránky. Na juh až do tropickej a južnej Afriky odlietajú najmä žlny, bociany, lastovičky, dážďovníky. Juhovýchodným smerom cez Balkánsky poloostrov, Malú Áziu do Egypta sa sťahujú dudky, kukučky, strakoše a iné druhy, pokračujúce cez údolie Nílu na zimoviská v strednej a južnej Afrike. Niektoré druhy však neodlietajú až tak ďaleko. Ich púť zvyčajne končí len po pár sto kilometroch niekde v Stredomorí, kde majú vhodnejšie podmienky na prežitie.
Let v skupine
Mnohí z nás majú často predstavu, že vtáky vždy letia spoločne v usporiadaných útvaroch. Pre väčšinu druhov to však neplatí. Spoločne, v usporiadaných klinovitých útvaroch letia napríklad husi, kačice, bociany alebo žeriavy.
Pri takomto usporiadanom útvare vták letiaci na špici rozráža vzduch, zatiaľ čo ostatné vtáky sa nechajú ťahať. Pretože je to veľmi namáhavé, vtáky sa vo vedení často striedajú. Väčšina druhov vtákov však odlieta v hustých alebo riedkych neusporiadaných kŕdľoch a len niektoré druhy putujú osamotene, napríklad kukučky, dudky, penice či strakoše. Pri mnohých druhoch je aj rozdielna doba letu. Niektoré vtáky sa sťahujú výlučne za denného svetla, iné zasa len v noci. Existujú však aj druhy, ktoré tiahnu cez deň aj v noci.
Výška a rýchlosť
Vedcov už oddávna zaujímala aj otázka, ako vysoko vtáky pri ťahu letia. Kedysi sa predpokladalo, že tiahnu vo veľkých výškach asi desať až jedenásť kilometrov nad zemou. V skutočnosti je to oveľa menej.
Len pri niekoľkých druhoch, napríklad pri žeriavoch, sú to až štyri kilometre. Väčšina druhov sa pohybuje vo výške od päťdesiat do štyristo metrov. Priemerná rýchlosť letu tiež nie je taká veľká, ako sa kedysi predpokladalo. Niektoré druhy ako sluky preletia denne až päťsto kilometrov, iné druhy sto alebo len päťdesiat kilometrov za deň. Rýchlosť ťahu však nezávisí len od rýchlosti letu konkrétneho druhu, ale vo veľkej miere aj od počasia a počtu zastávok. Zaujímavým zistením je aj skutočnosť, že vtáky na jar, keď sa vracajú do svojich hniezdisk, preletia za deň väčšiu vzdialenosť ako na jeseň. Bociany na jar preletia denne približne stopäťdesiat kilometrov a cesta im trvá asi šesťdesiat dní, zatiaľ čo na jeseň je to asi stodesať kilometrov denne, čím sa ich cestovanie predĺži až na sto dní. Jedným z vysvetlení je zrejme skutočnosť, že ich v jarnom období ženie na hniezdiská silný rozmnožovací pud.
Slovenské zimoviská
Aj naša krajina je miestom zimovania viacerých druhov vtákov, ktoré k nám prilietajú z arktickej tundry, sibírskej časti Ruska a zo severnej a severovýchodnej Európy. Medzi najznámejšie a najnápadnejšie patria najmä havrany z Ruska.
Veľmi exoticky v našej zimnej prírode pôsobia chochláče severské, ktoré v určitých periódach prilietajú do našich zemepisných šírok vo veľkých kŕdľoch až zo Škandinávie. Tieto zaujímavé vtáky, pripomínajúce tvarom tela a spôsobom letu škorce, patria k neprehliadnuteľným druhom. Menšie alebo väčšie kŕdle týchto vtákov často vidíme v mestách, kde si pochutnávajú na plodoch jarabiny, jabĺk alebo iných dužinatých plodov. Často sú veľmi dôverčivé, a preto ich môžeme pozorovať aj celkom zblízka. Zo severských krajín sa k nám v zimnom období sťahujú aj drozdy čvíkotavé. Na rozdiel od chochláčov sa tieto drozdy v našej prírode vyskytujú aj počas roka a pravidelne tu aj hniezdia. Na jeseň však odlietajú do južnejších krajín a na miesto nich k nám prilietajú severské populácie. Zdržujú sa vo veľkých kŕdľoch a na podobných miestach ako chochláče, pretože rovnako ako ony sa živia bobuľami a plodmi stromov. Okrem pestrého zafarbenia nás upútajú aj hlučným hlasovým prejavom, ktorý je počuť často na väčšie vzdialenosti. K pravidelným zimným hosťom však patria aj iné druhy vtákov, napríklad pinka severská. Jej výskyt na našom území podobne ako pri chochláčoch máva v niektorých rokoch invázny charakter. Ďalšími zimnými druhmi sú drozd červenkastý, snehuľka severská, chochlačka morská, turpan tmavý, kačica ľadová, myšiak severský, sokol kobec a mnohé iné.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
