Samotný návrat vtákov do svojich zimovísk nie je jedinou záhadou prírody. Prekvapivé je, že sa vracajú do svojich hniezdisk takmer na centimetre presne.
Vtáky dokonale poznajú svoju trasu. Majú neomylný navigačný systém – akýsi vnútorný kompas – umožňujúci im aj bez technických pomôcok, akými sú buzola či mapa, s presnosťou doslova na centimetre trafiť na miesta svojich odvekých hniezdisk a tradičných zimovísk.
Spoľahlivý autopilot
Vtáčí migranti potrebujú presný vnútorný kompas, na ktorý sa môžu pri orientácii v krajine stopercentne spoľahnúť za každého počasia. Akýsi autopilot ich musí navigovať s neuveriteľnou minútovou presnosťou letového kurzu v čase i nečase. Keby sa ich letová dráha vychýlila čo i len o maličký uhol, nemuseli by vôbec trafiť do hniezdiska alebo do dovolenkovej destinácie. Kulík zlatý (Pluvialis apricaria) lieta z Aljašky, kde sa vyliahol, tráviť zimné mesiace na 4 500 kilometrov vzdialené Havajské ostrovy. Keďže v príslušnom vtáčom letovom koridore nie sú žiadne možnosti na medzipristátie v podobe roztrúsených malých ostrovčekov pevniny, túto trasu musí operenec veľkosti drozda čierneho zvládnuť na jeden dúšok. Keby sa z letového kurzu vychýlil čo i len o jeden stupeň, minul by cieľ svojej migračnej trasy. Keďže na spätný návrat by už nemal dostatok síl a energetických zásob, v nedozerných vodách Tichého oceánu by ho pri pokračovaní letu pod nesprávnym azimutom, ako aj pri obrate nazad čakala istá smrť.
Všade dobre, doma najlepšie
Do zátiší našej prírody sa na jar vracajú tie vtáčatá, ktoré sa v týchto lokalitách vyliahli v uplynulých rokoch. Koncom marca od Stredomoria prilietajú žltochvosty domové, až z ďalekej Afriky začiatkom apríla lastovičky obyčajné. Dvojročný párik muchárikov bielokrkých zahniezdi v máji na rovnakom mieste ako predošlý rok. Párik strakošov obyčajných si na začiatku júna nanovo prenajme ten istý šípový krík uprostred medze, na ktorom vychoval potomstvo už po tri predchádzajúce jari. Staronoví partneri murárika červenokrídleho zavítajú opäť po roku tradične na tú istú trvalú adresu skalného brala Čierneho kameňa.
Bez zaváhania
Priam nadprirodzenou intuíciou pri orientácii v teréne sa vyznačujú vtáčie druhy nehostinného vysokohorského prostredia. Hôľny biotop je charakteristický nápadnou jednotvárnosťou.
Nachádza sa tu len málo orientačných bodov, ktorých sa môžu vtáky pri pobyte v ňom pridŕžať. Už aj tak namáhavú orientáciu im v tomto stereotypnom hôľnom prostredí často sťažujú hmla a oblaky. Úspešný prelet kŕdľa sťahovavých vtákov ponad pohorie cez hustý a nepriehľadný oblačný val bez zablúdenia a vážnejšej ujmy na zdraví je výsledkom súčinnosti mimoriadneho nadania operencov v oblasti priestorovej orientácie, ktorú im umožňuje časť mozgu zvaná hipokampus, ako aj patričných životných skúseností. Taký je napríklad bezproblémový návrat škovránka poľného, ľabtušky lúčnej či vrchovskej bez akýchkoľvek náznakov blúdenia v hustej hmle takmer s nulovou viditeľnosťou k hniezdam uvitým na vysokohorskej lúke pod trsmi trávy, ktoré vyzerajú jeden ako druhý. Podobne aj murárik červenokrídly, prilietajúci neomylne na prvý pokus priamo k hniezdnej škáre, ktorú môže uvidieť zo vzdialenosti nanajvýš niekoľkých centimetrov.
Geniálna pamäť
Vtáčie druhy, žijúce vo svojich domovoch strednej Európy celoročne, sa pasujú počas zimných mesiacov s nedostatkom potravy. Ak chcú prežiť nástrahy zimy, keď je v prírode o potravu núdza, musia na tieto horšie časy pamätať počas leta a jesene vytváraním dostatočných zásob, ktoré plne vykryjú chudobnú potravnú ponuku lúk, polí a lesov v chladnom období.
Sojka obyčajná sa na zimu zásobí predovšetkým bukvicami a žaluďmi. Do svojich špájz, ktorými sú machové vankúšiky, strúchnivené pne, bútľaviny v stromoch alebo diery v skalách, si dokáže naškrečkovať aj metrák bukových či dubových plodov. Orešnica perlavá, blízka pokrvná príbuzná sojky obyčajnej, si zbiera lieskové alebo limbové oriešky. Zásoby z tajných sýpok vydržia až do hniezdneho obdobia a môžu nimi ešte v máji a v júni dokrmovať svoje potomstvo. Tieto vtáčie druhy majú obdivuhodnú priestorovú pamäť, sídliacu v časti mozgu zvanej hipokampus. Tú majú extrémne zväčšenú, aby miesta s potravou spoľahlivo našli aj pod hrubou vrstvou snehu, keď sa krajina mení na nepoznanie.
Text, foto a ilustrácia doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc.
