Čo mali spoločné renesančný polyhistor Leonardo da Vinci, stvoriteľka Hercula Poirota spisovateľka Agatha Christie a autor špeciálnej a všeobecnej teórie relativity Albert Einstein? Nuž všetci s obľubou pozorovali a kŕmili voľne žijúce vtáky. A spolu s nimi milióny ľudí na celom svete.
Vtáčie kŕmidlá, nezložité, ale dômyselné konštrukcie patria k bežným doplnkom záhrad, parkov, ale aj balkónov či okien mestských stavieb. Kŕmenie divých vtákov je takmer rovnako dlhá tradícia ako chov domestikovaných zvierat. Nie vždy bola nezištná, no vyvíjala sa a v súčasnosti sa považuje najmä za spôsob, akým môžu ľudia zmierňovať následky svojej činnosti na prírodu.
Kŕmenie bez kŕmidiel
Pravdepodobne už prví poľnohospodári chápali, že vtáky nepredstavujú iba hrozbu pre úrodu, ale aj pomoc v podobe kontroly škodcov. Pohnútky pre ich aktívnu podporu však boli najmä náboženské. Po starovekých Egypťanoch zostali nielen najstaršie známe kŕmidlá pre domáci dobytok – hlinené a kamenné nádoby s otvormi na vodu – ale aj záznamy o kŕmení voľne žijúcich vtákov. Robili to naozaj extenzívne: dokázali obetovať celé polia kŕmeniu sokolov sťahovavých (Falco peregrinus) a afrických ibisov posvätných (Threskiornis aethiopicus). Oba vtáky mali pre nich kultúrny význam (ibis bol v starovekom Egypte symbolom múdrosti) a používali sa pri náboženských obradoch.
Náboženská tradícia organizovaného kŕmenia vtákov sa rozvíjala aj v starovekej Indii. V hinduistických spisoch sa opisuje tradícia nazývaná bhutajajna: každý pán domu mal denne vykonať aspoň päť malých obetí pre dobro spoločnosti. Jednou z nich bolo drobné jedlo, najčastejšie ryžové koláčiky, ktoré mal mať pripravené, aby mohol nakŕmiť hladných pocestných alebo vtáky. Keď to nešlo inak, rátalo sa aj kŕmenie hmyzu, psov či duchov…
Podporovať a pozorovať
Po storočiach kŕmenia vtákov sypaním zrna na misku či dosku navrhol v roku 1825 anglický básnik a naturalista John Freeman Dovaston konštrukciu, ktorá už pripomínala súčasné kŕmidlá. Jeho ornithotrophe bol upravený drevený žľab pre dobytok s pridanými paralelnými bidlami. O ďalších 25 rokov už vznikol známy dizajn vtáčieho kŕmidla v podobe obráteného dreveného stolíka – plošiny so strieškou alebo krytom na ochranu potravy a vtákov pred prírodnými živlami.
Práve včas. V roku 1890 nastala vo Veľkej Británii drsná zima, ktorá zvýšila záujem o prežitie vtáctva: noviny prinášali recepty na krmivá a návody na kŕmidlá. Nastával obrat od zabíjania vtákov pre zábavu alebo zbierky k ich pozorovaniu vo voľnej prírode. Priekopníkom sa stal ornitológ Edmund Selous so svojou knihou Pozorovanie vtákov z roku 1901 (pozri Quark 1/2023). Nasledovali ďalší. V roku 1908 vydal Martin Hiesemann knihu Ako prilákať a chrániť voľne žijúce vtáky a v roku 1918 Edward Forbush v knihe Potrava, kŕmenie a pitie a zariadenia na prilákanie vtákov už obhajoval celoročné kŕmenie. Ľudia si začali všímať význam vtákov nielen pre kontrolu hmyzu, ale aj šírenie semien a opeľovanie. Z pozorovania a ochrany vtákov sa postupne vyvinul globálny priemysel, ktorý stále rastie. Iba za rok 2011 minuli ľudia na celom svete na vtáčie krmivo 4,07 miliardy dolárov. Domčeky a rúrky
Z jednoduchých drevených podnosov a škatúľ, ktoré držali semená, sa kŕmidlá postupne menili na malé drevené domčeky a závesné podávače potravy. V roku 1969 sa objavilo závesné kŕmidlo v tvare rúrky. Dizajn návrhára Petra Kilhama zo spoločnosti Droll Yankees mal vďaka svojej jednoduchosti obrovský úspech a dosiaľ zostal takmer nezmenený. Neskôr sa začali objavovať inovácie, ktoré mali zabrániť, aby sa do kŕmidiel dostali veveričky. Tie si tam totiž niekedy nechodia iba zobnúť, ale doslova lúpiť na úkor drobnejších vtákov. Väčšina potravín, na ktorých si pochutnávajú voľne žijúce vtáky vrátane orechov, semien a sušeného ovocia láka tiež veveričky.
Medzi protiveveričie opatrenia patria rôzne zábrany a bidielka citlivé na hmotnosť. Zároveň však existujú špeciálne závesné kŕmidlá s orechmi a ovocím pre veveričky, ktoré bývajú robustnejšie ako tie vtáčie. Tie sú ideálne napríklad v mestských parkoch, kde veveričky, ale aj iné menšie cicavce nie vždy nájdu dostatok potravy. Samozrejme, nie je dobré umiestňovať ich v tesnej blízkosti vtáčích kŕmidiel, pretože pre veveričky môže taká situácia predstavovať menu s dvoma chodmi.
