Keď si Hélène Dutrieuová, Thérèse Peltierová a Raymonde de Larocheová sadali v rokoch 1909 a 1910 ako prvé ženy na svete za riadiace páky lietadiel, naša budúca prvá pilotka mala ešte len tri roky. O dvadsať rokov neskôr však lietala už aj ona.
Neprávom zabúdaná Ľudmila Šapošnikovová-Aujeská (1906 – 1985) sa ako prvá letkyňa na Slovensku presadila v prostredí, ktoré so ženami nerátalo. Po získaní pilotného preukazu navyše riadila unikátny stroj, ktorý bol v tom čase najmenším lietadlom v Európe.
Rodina vo víre dejín
Ľudmilin otec, český obchodník Karel Trejbal na začiatku 20. storočia podnikal v ruskom Saratove, kde sa oženil s ruskou Nemkou Beatou Schmidtovou. Tam sa narodila aj Ľudmila a jej dvaja mladší súrodenci. K. Trejbal sa po revolúcii a vypuknutí občianskej vojny v Rusku snažil vrátiť do starej vlasti. Po vzniku ČSR požiadal o repatriáciu – rodina unikala aj pred pogromami, ktoré boli zamerané nielen proti Židom, ale aj všetkým cudzincom.
Chceli sa usadiť v Prahe, kde žila rodina K. Trejbala, nakoniec však zhodou náhod zakotvili v Nitre, kde otec pokračoval v podnikaní. Ľudmila sa tak dostala do mesta, ktoré predurčilo jej ďalší osud. Práve v Nitre sa v 20. rokoch 20. storočia rodilo moderné letectvo na Slovensku. V roku 1919 tam bol umiestený 3. stíhací pluk československej armády a založené letecké opravárenské dielne. V roku 1920 sa tam uskutočnil prvý letecký deň s ukážkami rôznych technických prvkov pilotáže.
Vlastné lietadlo
V susedstve domu Trejbalovcov sa nachádzalo vojenské letisko, kde sa Ľudmila zoznámila so svojím manželom – bývalým pilotom ruskej armády Nikolajom Šapošnikovom, ktorý od roku 1922 slúžil v československej armáde. Patril k skupine pilotov, ktorí v leteckých dielňach stavali bezmotorové klzáky. S jedným z nich vytvoril v roku 1925 na súťaži v Brne národný vzdialenostný rekord, keď na klzáku Nitra III. preletel 1 714 metrov.
Manželstvo so Šapošnikovom priviedlo Ľudmilu definitívne k lietaniu. Deň, keď pre zlé počasie nemožno letieť, je pre mňa stratený, vyhlásila o čosi neskôr v rozhovore pre časopis Nový svet. Keď sa Nikolaj stal v roku 1929 veliteľom bratislavskej letky č. 40, manželia spoločne založili prvý slovenský Aeroklub M. R. Štefánika a Ľudmila lietala na letiskách v Nitre a Vajnoroch. Najprv na lietadle Hansa-Brandenburg z čias rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr jej manžel postavil vlastný model Vrabčiak, jednomiestny športový dvojplošník určený na krátke trasy. S rozpätím krídel 5,5 m bol najmenším motorovým lietadlom vo vtedajšej Európe, ktoré mohlo pristáť doslova kdekoľvek – napríklad pri ceste, kde si mohla Ľudmila v prípade potreby doplniť benzín od okoloidúcich áut. Let Nitra – Piešťany zvládal Vrabčiak za 26 minút.
Zlé počasie
V roku 1930 zložila skúšky (praktická časť pozostávala z výškového letu do 2 000 m a vytrvalostného letu na 60 minút) a s legitimáciou s číslom 112 sa stala prvou pilotkou u nás. Zúčastňovala sa leteckých dní a súťaží na Slovensku aj v okolitých krajinách a pilotovala aj vyhliadkové lety.
Potom sa však opäť prihlásili dejiny a v Ľudmilinom živote nastalo zlé počasie. Rozviedla sa s Nikolajom a v roku 1939 sa druhýkrát vydala za nitrianskeho majiteľa mlynov Jozefa Aujeského. Vypukla však druhá svetová vojna a v roku 1948 nový režim znárodnil majetok Ľudmilinho druhého manžela.
Bohémska mladá žena slovenskej verejnosti vyrážala dych svojou odvahou rúcať predsudky a pasovať sa s prekážkami, ktoré jej kládol svet letectva nastavený pre mužov – počnúc predpismi, končiac dizajnom kokpitov. Po smrti J. Aujeského si privyrábala pletením svetrov na objednávku. Nielenže si už nikdy nesadla do kokpitu (lietať prestala už po rozvode so Šapošnikovom), o svojom lietaní už ani nerozprávala. S jedinou výnimkou, keď na sklonku života súhlasila s besedou s členmi aeroklubu na nitrianskom letisku. Keď v roku 1985 zomrela, slovenská verejnosť už na svoju prvú pilotku a jej Vrabčiaka zabudla.
R
