Objav alebo vynález sa môže zjaviť nečakane. Niekedy sa udeje na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými obajavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.
Väčšina úspešných ľudí, vedcov a vynálezcov nevynímajúc sa k svojmu úspechu dostala vďaka tomu, že na ňom vytrvalo, intenzívne a zanietene pracovali. Základom je nenechať sa odradiť a hľadať využitie vedomostí, ktoré sa človeku podarilo získať. A tadiaľ vedie cesta k novým objavom. No niekedy k úspešnému cieľu, neraz nečakanému, pomôže aj náhoda.
Plačúce drevo
Niektoré veci bežnej potreby sprevádzajú človeka doslova tisícročia. Mnohé sa používali vo svojej prírodnej forme, neskôr vedci prišli na to, ako by sa dali vyrábať aj v továrňach. Medzi také patrí aj guma.
Prírodná guma sa vyrába z kaučuku. Zaujímavé vlastnosti kaučuku poznali stredoamerické civilizácie už pred vyše tritisíc rokmi. Počas druhej Kolumbovej cesty do Ameriky (1493 – 1496) európski námorníci pozorovali hry domorodcov s pružnou guľou, ktorú teraz označujeme ako plná lopta. Lopty si domorodci zhotovovali z vyschnutej tekutiny, vytekajúcej z poranených stromov rastúcich v subtropickom pásme amerického kontinentu. Nazývali ich hheve, z čoho neskôr vzniklo aj latinské pomenovanie kaučukovníka – Hevea brasiliensis. Domorodci tento strom nazývali cau-uchu, a tak sa vyvinul termín kaučuk. Hheve aj cau-uchu znamená plačúce drevo. Po narezaní jeho kôry totiž zo stromu vyteká, t. j. plače latexové mlieko. Keď šťava uschne, zmení sa na pevnú hustú elastickú hmotu, odpudzujúca vodu, a tak vzniká ideálny materiál, z ktorého si domorodci zhotovovali nielen lopty, ale aj nepremokavú obuv a fľaše. Keďže sa európski dobyvatelia zaujímali viac o zlato, tento materiál si dlho nikto nevšímal. Objavitelia a prví kolonizátori Ameriky síce doviezli prírodný kaučuk aj do Európy, ale nikoho nezaujal, a tak upadol do zabudnutia. Až v 18. storočí sa začal zaujímať o nevšednú hmotu francúzsky prírodovedec Charles Marie de la Condamine (1701 – 1774). Vo februári 1745 priviezol z výpravy v Peru aj pružné lopty a záujem o kaučuk ožil. Čoskoro však prišlo sklamanie – kaučuk sa totiž vplyvom slnečného žiarenia a poveternostných podmienok deformoval: v lete ostával lepkavý a tvrdý, v zime sa zasa drobil. Keďže bol tento exotický materiál zaujímavý, mnohí s ním začali experimentovať.
Posadnutý kaučokom
Až do roku 1839 boli pokusy stabilizovať gumu neúspešné. Všetko však zmenil Američan Charles Goodyear (1800 – 1860). Mladý chemik-samouk si v roku 1834 všimol v jednej predajni v New Yorku gumové záchranné vesty. Vylepšil dovtedajší ventil, ale keď ho ukázal vedúcemu obchodu, ten mu povedal, že by bolo vhodnejšie, aby sa radšej venoval vylepšeniu gumového materiálu. V priebehu nasledujúcich piatich rokov sa Ch. Goodyear stal doslova posadnutý gumou. Zadlžil rodinu, počas experimentov sa dokonca priotrávil výparmi, no nedal sa zastaviť. Až v spomínanom roku 1839 sa jeho úsilie úspešne zavŕšilo. Čo na tom, že vďaka náhode… Ch. Goodyear vtedy experimentoval so zmesou prírodného kaučuku a síry. Jedného večera, keď odchádzal z laboratória, mu nešťastnou náhodou padol kúsok zmesi olova, síry a kaučuku na sporák. Očistil ho a zoškrabané zvyšky hodil do kúta. No na druhý deň s úžasom zistil, že pripálená zmes stvrdla, bola nepriepustná, ale pružnosť si zachovala. Ch. Goodyear náhodou objavil proces vulkanizácie. Samotný vynálezca síce túto historku popieral, ale vraj priznal, že tento objav nebol výsledkom klasického vedeckého bádania. Dôležité je, že vulkanizovaná guma bola na svete. Guma si čoskoro našla uplatnenie nielen v automobilovom priemysle, ale doslova sa stala každodenným predmetom používania v domácnostiach i v kanceláriách.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
R
