Objav alebo vynález sa môže udiať nečakane. Niekedy to môže byť na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.
Kto hľadá, nájde. Je však otázne, či nájdená vec je práve tá, ktorá bola cieľom hľadania. Platí to aj vo vede. A tak je svet bohatší o dôležité objavy a vynálezy, ktoré bádatelia pôvodne nehľadali, no vďaka náhode posunuli ľudstvo o krok vpred.
Prvý, hoci druhý
Medzi vedcami zaujíma zvláštne postavenie Angličan Joseph Priestley (1733 – 1804). Bol to vyštudovaný filológ a teológ, no ako kazateľ v existenciu Boha akosi neveril. O to väčšmi sa venoval svojmu koníčku – vede. Za svoje práce o elektrine ho menovali za člena Kráľovskej spoločnosti. Ako pastor v Leedsi bol častejšie v chemickom laboratóriu ako na kazateľnici. Síce pevne veril v kresťanskú morálku, ale nemal nijaký problém prisvojiť si prvenstvo, ktoré objektívne patrilo niekomu inému. Keď sa dozvedel, že kapitán James Cook pripravuje moreplaveckú výpravu, okamžite sa chcel do nej dostať. Aby si získal kapitánovu náklonnosť, usiloval sa objaviť liek na skorbut, ktorý námorníkov sužoval väčšmi než piráti. Pokusy robil v pivovare neďaleko Leedsu. Nad kaďami s kvasiacim pivom si uvedomil, že je tam aróma ako pri minerálnych prameňoch – a dostal nápad. V zazátkovanej fľaši nechal reakciou kriedy s kyselinou sírovou vznikať oxid uhličitý, ktorý unikal do kravského močového mechúra, a odtiaľ ho stlačovaním vháňal do nádoby s destilovanou vodou. Voilà – sódovka bola na svete! Na výpravu sa síce pre svoje politické názory nedostal, jeho prístroj však inštalovali na obe Cookove lode. Pravda je však neúprosná. Keď v roku 1772 Priestley objavil roztok fixného vzduchu, ako nazval oxid uhličitý vo vode v uzavretej nádobe, švédsky chemik Torbern Olof Bergman (1735 – 1784) už rok predtým po prvý raz v laboratórnych podmienkach zmiešal destilovanú vodu s oxidom uhličitým. No keďže Priestley vedel svoj objav lepšie predať, za otca sódovej vody sa považuje práve on.
Deflogistónovaný vzduch
Sme v 18. storočí a vo svete chémie vládne tzv. flogistónová teória. Jej základom bola predstava o existencii substancie zvanej flogistón (z gréckeho phlox, plameň), ktorá podľa tejto teórie spôsobovala horenie. Každá látka schopná horieť musela vraj obsahovať flogistón. Čím bola látka horľavejšia, tým bola bohatšia na flogistón. Každá z horľavých látok sa teda skladala zo špecifickej časti (calx), ktorá po horení zostala, a zo všeobecnej (flogistón), ktorá spôsobovala horľavosť a pri horení unikala. Medzi vášnivých zástancov flogistónovej teórie patril aj J. Priestley. V chémii sa najviac venoval štúdiu plynov, ktoré zachytával nad hladinou zohrievaného červeného oxidu ortutnatého. Takto 1. augusta 1774 izoloval pozoruhodný plyn, neskôr známy ako kyslík, v prítomnosti ktorého sviečka, čo v tomto vzduchu horela, mala extrémne silný plameň, napísal Priestley. Plyn ho natoľko zaujal, že pokračoval v jeho hlbšom bádaní. V rámci výskumu dal dve unce (60 mililitrov) nového vzduchu do sklenej nádoby, vložil do nej myš a nádobu vzduchotesne zatvoril. A zrazu v takýchto podmienkach žila myš dvakrát dlhšie ako myš v nádobe s obyčajným vzduchom! Sám Priestley vdychoval tento plyn a vyjadril sa, že nejaký čas potom sa cítil nezvyčajne ľahko a dobre sa mu dýchalo. Ním izolovaný plyn nazval deflogistónovaný vzduch, lebo si myslel, že je to obyčajný vzduch, ktorý neobsahuje flogistón. Jeho záver bol síce nesprávny, no napriek tomu mnohí považujú tento objav za vrchol jeho celoživotného diela.
Empyreálny vzduch
V encyklopédiách sa pri hesle kyslík objavuje aj meno Carl Wilhelm Scheele (1742 – 1786). Ba čo viac – tento švédsky chemik nemeckého pôvodu objavil kyslík o tri roky skôr ako J. Priestley! C. W. Scheele bol pozoruhodný chemik, hoci samouk. Zoznam jeho objavov je naozaj unikátny a zahrnuje tak anorganickú, ako aj organickú chémiu: dusík, chlór, mangán, molybdén, bárium, resp. oxid bárnatý a ďalšie kovy, arzénovodík, fluorovodík, glycerol, sírovodík, ako aj kyseliny mliečnu, vínnu, citrónovú, kyanovodíkovú a arzénovú či arzenitan meďnatý, známy aj ako Scheeleho zeleň. Keďže bol Scheele praktický človek, neteoretizoval a nesystematizoval, a preto niektoré zo svojich objavov nerozpoznal či definitívne neidentifikoval. V roku 1771 tento nadšenec chémie analyzoval reakciu, ktorú jeho kolegovia nedokázali vyriešiť.
Reakcia bola medzi roztavenou soľou a kyselinou octovou, ktorá produkovala červenú paru. Ďalšia štúdia tejto reakcie neskôr viedla k objaveniu kyslíka. Scheele rozdelil vzduch na jeho dve hlavné zložky, z nich jedna, ako zistil, silno podporovala horenie a vytvárala také živé svetlo, až oslňovalo zrak. Pretože tento vzduch je absolútne nevyhnutný na vznik ohňa a tvorí asi tretinu obyčajného vzduchu, budem ho odteraz skrátene volať empyreálny vzduch (ohnivý vzduch – pozn. red.). A hoci Scheele, podobne ako Priestley, dôsledky svojho objavu plne nepochopil, pretože obaja boli v plnom zajatí flogistónovej teórie, švédsko-nemecký bádateľ mal aj smolu. Keď dal totiž svoj objav v roku 1773 na papier, čo bolo rok pred objavom Angličana, musel čakať neuveriteľné štyri roky, kým k nemu jeho mentor Tornbern Bergman konečne napísal predslov. Keďže Scheele de iure publikoval prácu o kyslíku až tri roky po Priestleym, smotanu prvenstva zlízal Angličan…
Oxygenium
Posledný účinkujúci v príbehu o objavení kyslíka je Antoine Laurent Lavoisier (1743 – 1794). Ten keď sa od Priestleyho dozvedel o deflogistónovanom vzduchu, sám začal s týmto plynom experimentovať. Veľmi skoro pochopil, že je to spoločný princíp, čo stojí za spaľovaním, redukciou, dýchaním, fermentáciou a kyslosťou. Aj Lavoisier dokázal, že nový vzduch tvorí tú časť atmosféry, ktorá podporuje život, preto ho spočiatku nazýval eminentne dýchateľný vzduch. Netrvalo dlho a už v roku 1777 Lavoisier prišiel so všeobecnou teóriou spaľovania, ktorá nahradila flogistón. Vysvetlil podstatu horenia ako prijímanie kyslíka a potvrdil, že tento plyn je podstatnou zložkou vzduchu a podmieňuje dýchanie organizmov:
Odteraz sa bude teda deflogistónovaný vzduch alebo eminentne dýchateľný vzduch v jeho stálom stave nazývať menom okysľovacieho princípu, alebo – ak dáva niekto prednosť rovnakému významu v gréčtine – princípom oxygenovým. Dôvod, prečo si Lavoisier vybral názov oxygenium, je prostý – objavil ho v kyselinách, pripisoval mu kyslý charakter a tak mu dal názov oxygénium. Toto pomenovanie mu zostalo, aj keď sa neskôr ukázalo, že túto vlastnosť spôsobuje katión vodíka. Keď potom 28. júna 1785 Lavoisier na prednáške vo francúzskej Akadémii vied presvedčivo dokázal, že horenie nemá nič spoločné s nejakým flogistónom, ale ide o obyčajné zlučovanie látky s kyslíkom, výsledkom okrem iného bolo, že fetišizovaný flogistón poslal ako blud na smetisko dejín chémie a samotnú chémiu posunul definitívne medzi exaktné vedy.
R
