Fotografia zamrznutej bubliny s názvom Levitácia od Daniely Rapavej sa dostala na titulné strany viacerých časopisov. Ako upútavka na londýnsku výstavu, ktorú organizuje prestížna Royal photographic Society, sa dokonca objavila aj na prvej strane britského denníka The Guardian.
Vaša snímka Levitácia zaujala odbornú porotu Kráľovskej fotografickej spoločnosti, ktorá ju zaradila na významnú výstavu v Londýne. O akú výstavu ide?
V rámci súťaže International Images for Science porota vybrala spomedzi 3 563 fotografií z celého sveta sto fotografií, z ktorých potom Kráľovská fotografická spoločnosť (RPS) v septembri tohto roku zorganizovala výstavu. Cieľom súťaže aj výstavy je propagácia a popularizácia krásy vedy. Výstava potrvá do júla 2018, pričom z Londýna poputuje do ďalších miest Veľkej Británie.
Keď ste posielali svoju fotografiu do spomínanej súťaže, dúfali ste, že ju porota vyberie?
Túto súťaž sledujem už niekoľko rokov, ale ani som nesnívala, že moja fotografia zaujme porotu. Som nadšenkyňa fotografie a vedy – vyštudovala som fyziku a venujem sa jej profesionálne vo hvezdárni v Rimavskej Sobote – a veľmi rada približujem vedu širokému publiku. Chcem ukázať, že veda nie je suchá záležitosť, že je plná krásy a harmónie a sú v nej nádherné emócie. Rada spájam vedu a umenie. A keďže tento rok sa súťaže mohli zúčastniť aj nečlenovia RPS, rozhodla som sa poslať svoju prácu aj ja, bez akýchkoľvek ambícií na úspech. Bolo mi jasné, že moje technické možnosti sú neporovnateľné s možnosťami vedcov vo svetových laboratóriách.
Poslali ste len jednu fotografiu?
Poslala som desať fotografií z viacerých tém, ktorým sa ako fotografka vedy venujem, nech si porota vyberie. Z mojej strany skôr išlo o to, aby som zistila, čo sa porotcom a ľuďom páči.
A čo sa im páči?
Zdá sa, že moje fyzikálne fotografie bublín. Ako som neskôr zistila, v rámci relevantných 36 svetových portálov, ktoré uverejnili informáciu o londýnskej výstave, sa nachádzala buď ako titulná snímka, alebo ako súčasť úzkeho výberu práve moja Levitácia. Dokonca aj na stránkach pre nás exotických krajín, ktorých písmo nevieme ani prečítať.
To vás zrejme potešilo…
Určite. Krásne však na celej veci je, že hoci moje fotografie vyzerajú na prvý pohľad technicky náročné, netreba k tomu veľa a môže si ich urobiť naozaj každý. Keďže prírodné procesy, ktoré zachytávam, napríklad rast kryštálov a rozklad svetla, sú dynamická záležitosť a chcem fotografovať detaily, treba manuálne zaostrovať. Makroobjektívy majú veľmi malú hĺbku ostrosti, preto si treba vybrať, čo chceme odfotografovať a na to zaostriť.
Pri bubline veľkej ako slivka sú už okraje neostré. Ale nie je ani cieľom, aby boli ostré obe, predná i zadná strana, pretože ostrý detail vpredu lepšie vynikne na neostrom pozadí. Na takéto veci je automatika vlastne nepoužiteľná. Rada by som podotkla jednu vec. Keďže hovoríme o dynamike prírodných javov, nesúhlasím s označovaním tohto štýlu za inscenovanú fotografiu. Ja totiž nedokážem prírodu zaranžovať, zinscenovať. Ja jej len pripravím priestor, aby sa v daných podmienkach prejavila. Môžem ju iba rešpektovať, prispôsobiť sa jej, vybrať to najzaujímavejšie. Umelcom je príroda, ktorú len zachytávam.
A čo vaše bubliny? To nie je aranžovanie?
Je pravda, že vyfúknem bublinu, ale to je len javisko. Fotografujem totiž to, čo sa v nej deje.
A tak sa dostávame k vašim bublinám. Sú to nejaké špeciálne bubliny?
Ide o hustý saponátový roztok s prídavkom cukru, prípadne glycerínu. Tie sú tam kvôli stabilite, aby bublina dlhšie vydržala. Je dobré, keď sa roztok pripraví deň pred fotografovaním, ale nie je to nutné. Potom už len stačí nájsť dobré miesto, pozadie, závetrie, svetlo, vyfúknuť bublinu, dobre sa pozerať, nachádzať krásu, ktorú ponúka, a stláčať spúšť (smiech)…
Ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Vždy som mala rada fotografovanie, dokonca som na UK chodila aj do fotografického krúžku. Keď sa začala éra digitálnych fotoaparátov a dostala som sa k makroobjektívu, práve prostredníctvom výzvy Agentúry na podporu výskumu a vývoja, začala som sa fotografovaniu venovať veľmi intenzívne. Bol to spočiatku najmä svet v astroparku našej hvezdárne, hmyz, kvety, farebné pavučiny. Raz som si však pri fotografovaní ľadu uvedomila, že ho vidím jemne farebne a odtiaľ bol len krôčik k ďalším bežne neviditeľným javom v polarizovanom svetle, a to nielen ľadu, ale aj celofánu, plastu či chemikálií. Neskôr ma nadchlo fotografovanie bublín a potom aj tých zamrznutých. Časom som prišla na to, ako sa nielen správne pozerať, ale aj ako to zvečniť.
Vyštudovali ste fyziku, hovoríte, že vás veda fascinuje. Ktorý vedný odbor?
Mňa priviedla k štúdiu fyziky astronómia. Pri práci vo hvezdárni mi učaroval ten dotyk s krásou a nekonečnosťou vesmíru a miesto človeka v ňom. No aj svet okolo nás je úžasný a málokto to vidí. A keďže nie vždy je vhodné počasie na pozorovanie, tak som návštevníkom začala ponúkať práve krásu okolitého sveta. Ukazujem a vysvetľujem im napríklad to, ako vznikajú farby pri deformácii niektorých priehľadných materiálov. Zoberiem obyčajnú potravinovú fóliu a vložím ju do svojho polarizačného akvária. Fóliu naťahujem a návštevníci odrazu vidia pod mojimi prstami, ako sa na nej objavujú farby. Alebo pokrčený celofán, ide doslova o darčekové balenie svetla.
Takže ako fotografku vás zaujala optika.
Tá predovšetkým. Svetlo je základný prírodný jav, ktorý vám sprostredkuje akýkoľvek vizuálny zážitok. Je úžasné pozorovať, čo všetko dokáže, ako interaguje s rôznymi materiálmi a pritom bežní ľudia poznajú vlastne len dúhu. Lenže tá farebnosť je v mnohých veciach, nielen v interferenciách na bubline či nafte. A s polarizačným filtrom tie spomínané plasty, celofán, fólia, ľad či z látok napríklad kyselina citrónová. Zoberte si len takú obyčajnú kvapku vody – ona netvorí len dúhu, v nej vidíte ako v šošovke obrátený svet. Alebo námraza na okne – úžasné dielo prírody, v ktorom sa vďaka svetlu a teplote stále niečo deje, a s polarizačným filtrom je vždy nad čím žasnúť. Sú to maličkosti, ale ľudí prekvapia. A mne ide o to, aby videli tú nádheru, aby som im sprostredkovala mne známy fyzikálny jav pútavou formou. Učebnice sú plné teórie a vzorcov, no nájdete v nich asi len málo obrázkov demonštrujúcich túto krásu. A to isté platí aj o iných odboroch fyziky alebo prírodných vied.
Propagujete takto fyziku aj mimo rimavskosobotskej hvezdárne?
Zúčastňujem sa na rôznych seminároch pre učiteľov aj s fotografiami a polarizačným akváriom. Bublinu predstavujem ako malé laboratórium – ako zaujímavú učebnú pomôcku.
A máte aj spätnú väzbu?
Áno – množiace sa pozvánky na prednášky. Žiaľ, nedá sa všetkým vyhovieť. Aj preto organizujem výstavy fotografií s javmi, ktoré môžu pomerne ľahko pozorovať sami. Fotografie majú byť motiváciou, aby sa ľudia na svet i vedu dívali aj inak. Študentom sa to pokúšam sprostredkovať v rámci rôznych besied a stretnutí v školách po celom Slovensku.
Tak sa radšej vráťme k vede a fotografovaniu. Na návrh UNESCO by sa mal 16. máj vyhlásiť za medzinárodný deň svetla. Pri tejto príležitosti spoločnosť SPIE (international Society for Optics and Photonics) vyhlásila fotografická súťaž, v ktorej ste získali druhé miesto. Uvidíme vašu ocenenú fotografiu na výstave?
Pri tejto príležitosti sa asi nebude robiť fyzicky výstava, aspoň zatiaľ o tom neviem. Na ich webovej adrese určite výber najlepších fotografií uverejnia. V máji 2018 sa však budú v Paríži pri vyhlasovaní IDL (International Day of Light, pozn. red.) a aj neskôr na rôznych konferenciách, ako aj počas osláv samotného Medzinárodného dňa svetla, prezentovať tri ocenené fotografie. Teší ma, že jedna z nich – z celkového počtu 950 – je moja. Oto väčšmi, že téma svetla je pre mňa srdcovou záležitosťou a práve Medzinárodný deň svetla má za cieľ osláviť ústrednú úlohu svetla v živote ľudí, a to v oblastiach vedy, vzdelávania, kultúry a umenia.
Za rozhovor ďakujú Renata Józsová a Pavol Prikryl
Foto archív D. R.
