Objav alebo vynález sa môže udiať nečakane. Niekedy to môže byť na začiatku bádania, inokedy pri pokusoch, občas aj po nich. Za mnohými objavmi či vynálezmi neraz stojí to, čo nazývame náhoda.
Serendipita je náhodný alebo neplánovaný objav, ktorý nastal pri skúmaní niečoho iného. Dejiny moreplavectva sú plné takýchto objavov. Je to prirodzené, pretože je nemožné objavovať niečo, o čom ani len netušíme, že jestvuje. Niet sa preto čo diviť, že éra veľkých zámorských objavov sa tiež začala náhodou.
Našiel, čo nehľadal
Zámorské objavy európskych moreplavcov sa považujú za historicky najdôležitejšie geografické objavy. Stredoveký človek bol vzhľadom na nové poznatky z astronómie a geografie, ako aj nové vynálezy a objavy zvedavejší a mohol začať napĺňať túžbu po bohatstve bájnych krajín. Keď sa k tomu pridala aj zvedavosť kartografov, no najmä dobytie Konštantínopolu Turkami v roku 1453 a následné zablokovanie obchodnej cesty medzi Európou a Áziou, došlo k expanzii objavných zámorských plavieb. Na zámorských výpravách sa podieľalo niekoľko štátov. V 15. storočí boli najaktívnejší Portugalci a Španieli, v 16. storočí sa k nim pridali najmä Angličania, Holanďania a Francúzi. Začiatky zámorských objavov sa však jednoznačne spájajú s Portugalskom. Ján I., Henrich Moreplavec, Gil Eanes, Bartolomeo Diaz,Vasco da Gama, Krištof Kolumbus… Áno, aj tento Janovčan (asi 1451 – 1506) začínal v službách portugalského kráľa Jána II., no keď ten označil Janovčanove požiadavky na objavnú výpravu novej cesty do Východnej Indie za prehnané, moreplavec ponúkol svoje služby Španielsku. Jeho ďalší príbeh je všeobecne známy. Po vyše dvoch mesiacoch plavby priniesol úsvit 12. októbra 1492 jeden z najväčších náhodných objavov v dejinách – po vylodení sa na pobreží ostrova Guanahani v súostroví Bahamy, ktorý Kolumbus nazval San Salvador, bol jeho objaviteľ presvedčený, že kráča po niektorom z indických ostrovov v Ázii. Miestnych obyvateľov moreplavci pomenovali Indiáni, keďže boli presvedčení, že sú to domorodci z Východnej Indie.
Búrka v hlavnej úlohe
Portugalsko sa však nevzdávalo a snívalo svoj sen o objavení námornej cesty na Ďaleký východ, a to okolo Afriky. Keď sa Diogo Cão (asi 1440 – asi 1486) v roku 1482 vrátil do vlasti z prieskumnej plavby západoafrického pobrežia s tým, že sa plavil okolo ústia rieky Kongo, kráľ Ján II. plánoval vyslať ďalšiu expedíciu, ktorá by priplávala bližšie k južnému koncu Afriky. Za veliteľa vybrali Kolumbovho rovesníka Bartolomea Diaza (1451 – 1499). Dnes bol pekný slnečný deň a moja posádka a ja sa pripravujeme na toto skvelé dobrodružstvo, napísal Bartolomeo asi deň pred vyplávaním z Lisabonu niekedy koncom augusta 1487. Diazova výprava sa preplavila popri celom západnom pobreží Afriky, no na Nový rok 1488 zasiahla jeho loď silná víchrica. Trinásť dní obrovská búrka hnala loď na juh bez toho, aby si námorníci všimli, že oboplávali najjužnejšiu časť čierneho kontinentu. Expedícia, teraz už vo vlnách Indického oceánu, nabrala severný kurz – a najväčšia prekážka na ceste do Indie bola prekonaná. Osud však Diazovi neprial. Posádka bola na konci síl, dochádzali zásoby a ku všetkému sa pridávalo nepriaznivé počasie. Námorníci sa vzbúrili a žiadali o návrat domov. Až na spiatočnej ceste sa doplavil Diaz k mysu tak, že ho videl. Dal mu názov – ako ináč – Búrkový mys. Kráľ Ján II. ho však neskôr premenoval na Mys dobrej nádeje, pretože mal predstavovať nádej, že cesta do Indie je otvorená.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
R
Úvodná ilustrácia Francisco de Figueiredo: Objavenie Brazílie
