Včela medonosná je neskutočne teritoriálna – pri obrane úľa bojuje až na smrť. Tzv. zabijácke včely, ktoré sú hybridmi relatívne umierneného kmeňa európskej včely medonosnej a agresívnejšieho afrického príbuzného, sú obzvlášť zúrivé. Biochemik na Štátnej univerzite São Paulo v Rio Claro Mario Palma, študujúci sociálne správanie včiel, chcel pochopiť základ tejto agresie. Kýval čiernou koženou loptou pred úľom afrických včiel. Potom pozbieral včely, ktorých žihadlá sa v lopte počas útoku zasekli, ale aj tie, ktoré ostali v úli. Oba sety zmrazil, pokrájal ich mozgy a analyzoval ich časti sofistikovanou technikou, identifikujúcou proteíny a zaznamenávajúcou, kde sa v každej časti nachádzajú. Analýza odhalila, že mozog včely má dva proteíny – allatostatin a tachykinin, ktoré sa u agresívnych včiel rýchlo rozpadajú, aby vytvorili tzv. neuropeptid. S prekvapením sme identifikovali druh veľmi jednoduchých neuropeptidov. Tie sa vyprodukovali za pár sekúnd po tom, čo sme rozkývali loptu a vyprovokovali útok, hovorí M. Palma. Včely, ktoré ostali v úli, však tieto neuropeptidy nevytvárali. Keď vedec vpichol tieto proteíny do mladých, menej agresívnych včiel, stali sa rovnako agresívnymi ako staršie jedince. Výskumníci našli tieto molekuly aj u iného hmyzu, u ktorého regulujú prijímanie potravy a trávenie. Predbežné štúdie naznačujú aj to, že africké včely medonosné produkujú viac týchto neuropeptidov ako iné včely.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
