Možno povedať, že matematiku a fyziku žiaci vo všeobecnosti nepovažujú za svoj najobľúbenejší či aspoň obľúbený predmet. O zatraktívnení týchto vedných odborov sme sa rozprávali s učiteľkou Základnej školy na Rajčianskej ulici v Bratislave PaedDr. Tatianou Mičáňovou.
O matematike a fyzike značná časť žiakov tvrdí, že im naháňajú strach. Dá sa ho zbaviť?
Nemyslím si, že je to strach, skôr neobľúbenosť. Mala som to šťastie, že na začiatku svojej pedagogickej kariéry som dva roky učila pod vedením doc. RNDr. Viery Lapitkovej, CSc., na Gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave. Učila som prírodovedné predmety podľa koncepcie projektu FAST. Ide o hru na vedcov – deti sa učia na experimentoch pri práci v laboratóriu či priamo v teréne. Pri tejto metóde sa fyzika, chémia a biológia učia v blokoch. To znamená, že na rozdiel od bežného vyučovania, kde sa učí predmet jednu vyučovaciu hodinu, vo FAST sú to minimálne dve hodiny. Ja som učila fyzikálno-chemickú časť.
V čom je rozdiel od bežného vyučovania?
Koncepcia projektu FAST je založená na báze aktívneho poznávania a zážitkového učenia, a tak sa vyučuje priamo v laboratóriách. Žiaci tvoria malé skupinky, ktoré modelujú prácu výskumného tímu. Učiteľ je iniciátorom skupinovej práce, motivuje a povzbudzuje žiakov, kladie im provokujúce otázky a usmerňuje ich pri tvorbe hypotéz. Na vyučovanie projektu FAST musel byť učiteľ špeciálne pripravovaný formou školení pre každý ročník samostatne. Žiak má učebnicu, ktorá má pracovný charakter, a vedie žiaka pri práci, ako aj vypracovaní záverov z pozorovaní a meraní. Učebnice neponúkajú hotové poznatky, ktoré vedci objavili a dokázali, ale vedú žiakov pomocou pokusov, úloh a otázok k objavovaniu a vysvetľovaniu javov, k zisteniu skutočností či k dokázaniu určitých tvrdení. Keďže jadro vyučovania z týchto učebníc spočíva na empírii, na hodinách je veľmi veľa pokusov a analógií. Dôležitý je aj počet žiakov na vyučovaní. Trieda sa delí na dve skupiny, aby na hodine bolo približne 15 žiakov. Žiaci mali jeden týždeň dvojhodinovku fyziky/chémie, nasledujúci zasa dve hodiny biológie.
A výsledok?
Žiaci tieto hodiny doslova milovali. V deväťdesiatych rokoch boli štúdie, v ktorých žiaci dosahovali lepšie výsledky ako reprezentatívny výber populácie Slovenska. Problém však nastal, keď prešli z kvarty do kvinty a tam ich čakala bežná forma fyziky. Tá sa učila klasickým systémom – veľa teórie, počítanie, množstvo vzorcov. Žiaci na to neboli zvyknutí, pretože dovtedy sami odvodzovali nejaký vzťah, učili sa naň prísť. Prirodzene, zvládli predpísanú látku, ale empirická metóda FAST im bola bližšia. Môj názor je jednoznačný: v prvom rade potrebujeme delené triedy a experimentovanie v dobre vybavených laboratóriách, ktoré momentálne nie sú, žiaľ, predpísané. Vyžaduje si to aj metodické vedenie učiteľov a, samozrejme, kvalitnú prípravu budúcich učiteľov.
A vari nie je?
Myslím si, že po odbornej stránke sú mladí učitelia prírodovedných odborov pripravení kvalitne. Skôr som však mala na mysli ich počet; je ich málo a nie všetci pôjdu učiť. Veď si len zoberme – v lete skončilo na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave učiteľstvo matematiky a fyziky až šesť absolventov. Na porovnanie – právnikov končilo na Právnickej fakulte UK dvesto. Ako je to s matematikou? Prečo sa jej deti boja? Ťažko povedať, pretože nedávno sa robil v našej škole prieskum u piatakov a v triede, kde učím matematiku, vyšlo, že je to ich najobľúbenejší predmet a ja som ich najobľúbenejšia učiteľka (smiech)… Podľa mňa je to vzťah učiteľa k predmetu, cez ktorý sa následne tvorí aj vzťah žiaka k predmetu. Je pravda, že matematika je vo vyšších ročníkoch čoraz náročnejšia a žiak, ktorý nemá dostatočne rozvinuté analytické myslenie, musí vyvinúť veľké úsilie, aby učivo zvládol.
A tak vzniká strach z matematiky?
Malé deti z nej nemajú strach, rady počítajú. Lámať sa to začína v 10. a 11. roku, keď sa u dieťaťa značne rozvíja abstraktné a analytické myslenie, nevyhnutné na pochopenie informácií, vzťahov a ich triedenie. Didakticky to môžem vysvetliť jednoducho. Predškolák vidí vonku päť áut rôznych farieb. Pri počítaní áut zdvihne jeden prst a automaticky si auto priradí k danému prstu. Ak jedno auto odíde a spýtame sa ho, koľko áut zostalo, tak sa nás opýta, ktoré auto odišlo, aby vedel, ktorý prstík má schovať, a následne spočíta prsty. V tomto veku je to úplne normálne, ale keď sa mu rozvinie abstraktné a analytické myslenie, tak ak auto odíde, schová ktorýkoľvek prst. Ak sa rozvinie abstraktné analytické myslenie primerane k veku, je to v poriadku a tieto deti nemávajú strach z matematiky.
Pravda je však aj to, že nie všetci majú bunky na matematiku…
Nie všetci odborníci si to myslia. Ja si na základe skúseností myslím, že by sa mali vytvárať prírodovedné a humanitné triedy. Možno je u nás iný trend, ale moja skúsenosť je taká, že v špecializovanej triede sa ako učiteľka môžem naplno venovať deťom v predmetoch, ktoré ich bavia a sú na rovnakej úrovni myslenia a majú porovnateľné vedomosti, zručnosti a skúsenosti. Teraz určite nebudú so mnou všetci súhlasiť, najmä zástancovia integrácie, ale ak mám v klasickej triede, kde je väčšina intaktných žiakov, jedno či dve talentované deti, žiaka so zníženou komunikačnou schopnosťou, dvoch či troch žiakov so špecifickou vývinovou poruchou učenia, žiaka s poruchou správania a pozornosti a nemám asistenta učiteľa, tak nemám šancu sa počas hodiny venovať adekvátne všetkým skupinám podľa ich potreby. A to je dosť častý príklad zloženia triedy na Slovensku. Pri špecializovaných či výberových triedach by som sa však mohla aj slabším žiakom naplno venovať na úrovni, ktorú sú schopní zvládnuť.
Využívate získané skúsenosti z projektu FAST aj v súčasnosti?
Neučím podľa tohto projektu, ale skúsenosti sa usilujem čo najväčšmi využívať. Pozitívom je, že učebnice fyziky sú napísané tak, aby sme robili takzvané kuchynské experimenty, t. j. experimenty s pomôckami, ktoré máme aj v kuchyni. Problém je však v už spomínaných laboratóriách a ich vybavenosti. Ťažko sa robia pokusy s tridsiatimi žiakmi, navyše v klasickej triede. Tí v zadných laviciach z pokusu nič nemajú, a keď ich vyzvem, aby prišli ku katedre, aby lepšie videli, okamžite sa vytvorí zhluk, takže už nevidí nikto nič…
Takže zážitkové učenie sa v bežných podmienkach nedá aplikovať?
Všetko je o učiteľovi. Na internete je množstvo videí s pokusmi. Aj to je významná pomôcka, ktorá priblíži preberanú tému. Navyše niektoré pokusy, najmä tie končiace sa výbuchom, sa ťažko realizujú v laboratóriu… Dá sa však aplikovať projektové vyučovanie. Napríklad na fyzike pri preberaní učiva o práci som poverila žiakov, aby vymysleli a pripravili zariadenie, ktoré bude vykonávať prácu. Aby som minimalizovala výdatnú pomoc rodičov, tak zariadenia si deti zhotovovali v škole. O dva týždne sme mali prezentáciu množstva zaujímavých zariadení, ktoré konali prácu. Druhá myšlienka a skúsenosť, ktorú som si priniesla z gymnázia a ktorú využívam, je akcia Cerebrum. Spočíva v tom, že starší žiaci si pripravia rôzne vedecké pokusy a projekty, ktoré na pripravených stanovištiach prezentujú mladším spolužiakom. Takto sa tí mladší dozvedia zaujímavou formou viac z chémie, fyziky, biológie a z matematiky a tí starší sa okrem získaných praktických vedomostí pri príprave svojho projektu naučia aj prezentovať svoju prácu a výsledky. Túto akciu sme nazvali Žiacky vedecký deň a stretla sa s veľkým úspechom – minulý školský rok bol už štvrtý ročník.
Za rozhovor ďakuje redakcia časopisu Quark.
Foto archív T. M.
