Zatiaľ čo množstvo pohybov vykonávame všetci takmer totožne, chôdza je taká komplexná činnosť, že by mohla slúžiť ako naše individuálne odtlačky prstov. Jej športová podoba je však o to prísnejšie kodifikovaná.
Pretekárski chodci niekedy vyzerajú, akoby sa predierali hustou omáčkou, než že vykonávajú pohyb, ktorý sme zdedili od našich predchodcov spred štyroch miliónov rokov. Ich trápenie je do veľkej miery vyvolané práve tým, ako sa usilujú vtesnať túto prirodzenú, ale zložitú a individuálnu aktivitu do rámca prísnych pravidiel.
Päta, špička, koleno
Pretekárska chôdza sa riadi iba dvoma základnými pravidlami. Pravidlo kontaktu určuje, že športovec musí mať vždy jednu nohu viditeľne v kontakte so zemou. Zadný prst teda nemôže opustiť zem, kým sa zeme nedotkne päta prednej nohy (pravidlo spravodlivej päty a špičky). Ak nedôjde k viditeľnému kontaktu, nasleduje penalizácia atléta. Podľa pravidla kolena musí byť zasa predsunutá noha narovnaná od momentu prvého kontaktu so zemou, kým neprejde pod telo. Koleno predsunutej nohy nesmie byť pokrčené, keď cez ňu chodec prechádza. Rozhodcovia okolo trate majú žlté terčíky so symbolmi straty kontaktu (~) a ohnutého kolena (<), ktoré používajú ako výstrahu pre športovca. Pri opakovanom priestupku hrozí červený terč a diskvalifikácia.
Sú to jednoduché zásady s ďalekosiahlymi následkami. Atletická chôdza nie je žiaden spomalený beh, pri ktorom pravidlá obvykle nedbajú, aký štýl kladenia nôh si atlét zvolí. Chodec na to nesmie zabudnúť, či kráča 20, 35 alebo aj 50 kilometrov.
Oporná noha, ktorá zostáva rovná od počiatočného kontaktu, až kým nie je pod telom, vytvára pákový efekt umožňujúci telu efektívne sa vymrštiť dopredu. Keď sa potom koleno ohne, pomáha dosiahnuť dynamickejší krok a udržať rýchlosť. Maximalizácia pákového efektu poháňa telo dopredu bez pruženia používaného pri behu. Kľúčovú úlohu pri kompenzácii momentu hybnosti hrá horná časť tela: akcie paží a bokov musia byť koordinované na udržanie rovnováhy. Panva sa vysúva na stranu opornej nohy, hlava a trup zachovávajú vertikálnu polohu, paže pracujú ako pri vytrvalostnom behu. Výsledok ani náhodou nepripomína turistiku: pretekárski chodci dosahujú priemernú dĺžku krokov 105 až 130 centimetrov a frekvenciu 180 až 200 krokov za minútu.
