V našich dejinách je taká dôležitá, že sme jej dali dokonca meno, ktoré sa vracia vo vedeckých publikáciách a občas sa objaví aj v časopisoch a novinách. Volá sa Eva Mitochondriálna. Môžeme o nej niečo povedať, aj keď nevieme, ako vyzerala. Umelci zo spoločnosti Ecofauna, ktorá neďaleko Pisy vyrába trojrozmerné didaktické modely zvierat a rastlín, vytvorili túto sochu pri príležitosti výstavy nazvanej DNA, Veľká kniha života od Mendela po genomiku, ktorá sa konala v roku 2017 v Palazzo delle Esposizioni v Ríme. Eva sedela uprostred obrovskej sály v polotme, zjavne tehotná, zjavne plná nádeje. Pri spätnom pohľade môžeme povedať, že mala na to dôvod, keďže odovzdala trochu zo svojej DNA nám všetkým: babička všetkých babičiek na svete.
Tu by sa hodilo malé vysvetlenie, ale odložme ho, aby sme sa mohli sústrediť na osobu, ktorú máme pred sebou. Je to prvý príslušník druhu Homo sapiens, s ktorým sa stretávame v tejto knihe, a je to na nej vidieť: z tvaru tváre, z teraz už vertikálneho čela, z brady, z telesných proporcií. Na celej postave sú kolená zvráskavené a špinavé: v spoločnostiach lovcov a zberačov (je ich málo, ale sem-tam sa ešte nájdu) ženy trávia veľa času na kolenách, zbierajú plody a korene a drvia ich, a Eva pochádza z populácie, ktorá si podobne ako všetky pred 10-tisíc rokmi zaobstarávala potravu lovom a zberom. Jej vlasy sú nasiaknuté rovnakým červeným bahnom, z ktorého vyrobila svoje náhrdelníky a tú čiaru na úrovni obočia. Tendencia skrášľovať sa nie je výlučná pre náš druh, práve sme videli, že aj neandertálci si svoje telo zdobili mušľami a orlími perami. Ale pre Homo sapiens je vytváranie dobrého dojmu jednou z kategorických povinností a ani Eva sa jej nevyhýba napriek svojmu úctyhodnému veku 200-tisíc rokov. To, čo je však na nej najzaujímavejšie, sú ruky pohládzajúce si brucho. Dobre, hovorme teda o dieťati, ktoré nosí v lone. Vlastne o dcére, pretože v tomto príbehu opäť raz zavážili ženy. Teda dcéry, pretože Eva ich mala aspoň dve.
Vieme, že Eva žila, a vďaka práci brilantného novozélandského biológa Allana Wilsona máme tiež predstavu o tom, kedy žila. V jeho laboratóriu v Berkeley neďaleko San Francisca vyvinuli metódy, pomocou ktorých teraz môžeme študovať DNA organizmov žijúcich pred desiatkami tisíc rokov, čiže techniky pravekej DNA. Práve tam vyštudovali niektorí z najvýznamnejších vedcov ďalšej generácie: Svante Pääbo, ale aj Mark Stoneking, talentovaný populačný genetik, o ktorom budeme čoskoro hovoriť. V roku 1987 mal Allan Wilson úžasný nápad, ako by sa dala naša história rekonštruovať z DNA. Ako prvý uvidel niečo, na čo sa všetci pozerali, ale nikto nebol dostatočne jasnozrivý na to, aby to úplne do dôsledkov pochopil.
Vezmime si skupinu, povedzme sto ľudí, a urobme mentálny experiment: pôjdeme späť v čase, pozdĺž ich genealogických línií, od detí k rodičom a ďalej až k ich predkom pred tromi, štyrmi, tisícimi generáciami. V našom druhu, ako aj u mnohých iných, má každý otca a matku, a preto ak ideme od súčasnosti do minulosti, počet predkov sa zdvojnásobuje s každou generáciou: štyria starí rodičia, osem prastarých rodičov… príliš veľa a príliš komplikovane. Aby sme si zjednodušili život, zapamätajme si teda, že mama je len jedna a sústreďme sa preto na ňu.
Na našich sto ľudí pripadajú len dve možnosti: buď má každý inú matku, a teda pred poslednou generáciou existovalo sto matiek, sto predkov; alebo dve či viaceré z nich sú deti tej istej matky, a teda predkov je 99 alebo 98. Teraz urobíme ďalší krok späť, o ďalšiu generáciu. Stane sa presne to isté: počet predkov môže zostať konštantný alebo sa môže znížiť. Ako sa posúvame do minulosti, počet predkov sa bude len zmenšovať a zmenšovať a napokon nám zostane len jeden: posledný spoločný ženský predok celej genealógie.
V genetike sa fenomén, pri ktorom sa pri návrate v čase dve genealogické línie stretnú v tej istej osobe, nazýva koalescencia. Ak začneme so 100 ľuďmi, prostredníctvom série koalescencií, teda s počtom 99, aby sme boli presní, a budeme postupovať zo súčasnosti do minulosti pozdĺž ženských genealogických línií, stretneme spoločného ženského predka (nevieme síce kedy, ale stretneme).
Kniha vyšla vo vydavateľstve GRADA v roku 2023.
Pozvánka
Pozývame vás na diskusiu s autorom knihy Akí sme boli Guidom Barbujanim, ktorá sa uskutoční vo štvrtok 9. novembra 2023 o 17.30 h v Prírodovednom múzeu SNM na Vajanského nábreží 2 v Bratislave, v priestoroch expozície Zázrak prírody. Diskusiu moderuje Juraj Petrovič.
Z dôvodu obmedzenej kapacity priestorov prosíme o nahlásenie vašej účasti na e-mail turnova@grada.sk.
Súťažná otázka
Ak nám do 30. novembra 2023 pošlete správnu odpoveď na otázku:
V ktorom roku a za aké objavy získal Svante Pääbo Nobelovu cenu?
zaradíme vás do žrebovania o knihu Guida Barbujaniho: Akí sme boli z vydavateľstva GRADA.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 841 04 Bratislava 4.
