Ako je možné prísť s niečím novým a neprekročiť pritom nejakú hranicu? Inovácie takmer vždy balansujú na hrane kreativity a naivity. Otázka, na ktorú stranu sa výtvor napokon preváži, nemusí mať jasnú odpoveď. Často ju dostane, až keď je neskoro.
V oblasti dopravy nikdy nebolo ďaleko od slov k činom. Prototypy boli často vypustené do sveta v nehodovom či nedomyslenom stave. Prípadne ich tvorcovia príliš verili vo svoju neomylnosť a dokázali o nej presvedčiť aj svoje okolie. Často s tragickými následkami.
Vodíkový obor
Vzducholoď Hindenburg nehavarovala počas svojho prvého letu. Keď sa 6. mája 1936 nad letiskom Lakehurst v americkom New Jersey zmenila na ohnivú guľu, v ktorej našlo smrť 35 pasažierov a členov posádky z celkového počtu 97 ľudí na palube, bol to už jej 63. let. Katastrofa však znamenala koniec používania tohto typu strojov v komerčnej doprave.
Hindenburg bol najväčším leteckým strojom, aký kedy ľudstvo postavilo, a bol pýchou inžinierstva. Dosahoval maximálnu rýchlosť 135 km/h a cestovnú rýchlosť 126 km/h. Okrem toho bol však tento 245 metrov dlhý gigant aj plný veľmi horľavého vodíka (presnejšie 198 miliónov litrov). Loď bola navrhnutá na plnenie nehorľavým héliom, lenže Nemecko nemalo vlastné zásoby a pre vývozné embargá ich ani nemalo kde získať. Preto bol použitý vodík. Technicky to nepredstavovalo problém, pretože od náplne balóna vzducholode sa požadovalo iba to, aby bola ľahšia ako vzduch. Okrem toho Nemecko dovtedy nezaznamenalo ani jeden prípad ohňa na palube niektorej zo svojich vzducholodí. Osud si však niekedy zo všetkých možností vyberie práve tú, ktorú sme si dovtedy nepredstavovali.
Vzdušný kondenzátor
Pri pristávacom manévri v nepriaznivom počasí posádka Hindenburgu vyhodila kotviace laná. Odrazu z plášťa vzducholode vyšľahli plamene a v priebehu sekúnd pohltili celú konštrukciu. Loď, ktorá vďaka svojim rozmerom vošla do dejín už pred osudnou cestou, sa zaradila medzi ikonické tragédie ukazujúce odvrátenú stranu modernej techniky.
Hoci od katastrofy uplynulo už 87 rokov, vedci sa dosiaľ nedohodli na presnom vysvetlení. Domnienky siahajú od poruchy naftových motorov Hindenburgu až po sabotáž namierenú proti vtedajšiemu nacistickému Nemecku. Väčšina sa však sústreďuje na elektrostatický náboj, ktorý sa nahromadil na plášti vzducholode. Kotviace laná vlhké od dažďa mohli po dopade na zem vytvoriť okruh potrebný na vytvorenie iskry a katastrofa bola neodvratná. Podľa Konstantinosa Giapisa, profesora chemického inžinierstva na Caltechu v kalifornskej Pasadene, sa loď v daždivom počasí nabíjala aj v dôsledku zlého oddelenia plášťa od rámu konštrukcie. Keď sa spustili laná, elektróny zo zemského povrchu sa presunuli na rám, čím loď získala kladne nabitý plášť a záporne nabitý rám. Keď uzemníte rám, vytvoríte kondenzátor – jedno z najjednoduchších zariadení na uchovávanie elektrickej energie – a to znamená, že môžete akumulovať viac náboja zvonku, uviedol K. Giapis na stránkach Caltechu. Keďže loď fungovala ako obrovský kondenzátor, mohla uskladniť dostatok elektriny na vytvorenie silných iskier potrebných na zapálenie plynu, ktorý podľa výpovedí svedkov unikal zo zadnej časti lode.
Náhody, omyly, hazard
Bol by Hindenburg prežil, keby búrková atmosféra nenabila jeho plášť statickým nábojom a keby nedošlo k úniku vodíka? Zrejme. Takisto je možné, že keby bol vtedy na palube niekto schopný pochopiť, čo hrozí, posádka by sa v mimoriadnych podmienkach nesprávala natoľko rutinne. Lenže obrovská vzducholoď naplnená vodíkom je v reálnych podmienkach, ku ktorým patria aj náhody, aj ľudské omyly, hazardom. A aj keď na vysvetlení príčiny sa odborníci nezhodli, všetci sa po katastrofe zhodli, že obrovským vodíkovým vzdušným plavidlám v tvare cigár odzvonilo. Po Hindenburgu sa už žiadna pravidelná vzducholoďová dopravná linka nevytvorila a tie, ktoré fungovali, rýchlo skončili.
Osud luxusného parníka RMS Titanic, ktorý sa potopil 15. apríla 1912 po tom, ako počas svojej prvej plavby narazil na ľadovec, bol v niektorých ohľadoch podobný ako osud najväčšej vzducholode všetkých čias. Jeho katastrofa bola čiastočne zapríčinená súťažou lodiarov predháňajúcich sa v boji o to, kto bude najrýchlejší pri prekračovaní Atlantiku. Ich sebadôvera bola však živená uisteniami konštruktérov, že loď sa potopiť jednoducho nemôže. Dôkaz o tom, že mohla, stál životy viac ako 1 500 z 2 240 cestujúcich a členov posádky.
R
