Skvelého kuchára nerobia ingrediencie, ale výsledok na tanieri. Obyčajný šalát s rybou a majonézou dobyl pred 70 rokmi Slovensko a v rýchlom občerstvení mu u nás môže konkurovať len máločo. Keby sme výber zúžili na pôvodné slovenské výrobky, medaila by ho určite neminula.
Vďaka cukrárovi a kuchárovi Júliusovi Boškovi (1918 – 2002) urobilo Slovensko kulinársky kotrmelec. Medzi unikátne a zároveň najobľúbenejšie jedlá v našej čisto vnútrozemskej krajine patrí šalát z morskej ryby.
Šupinatý monopol
V roku 1942 vznikol v Bratislave podnik Ryba, ktorému udelili monopolné postavenie v zásobovaní obyvateľstva rybami. Niektoré menšie firmy, ktoré vtedy už niekoľko desaťročí na Slovensko dovážali morské ryby a výrobky, boli odsúdené buď na zánik, alebo na splynutie s monopolom. Čoskoro po skončení druhej svetovej vojny, v januári 1946 Ryba na posilnenie svojho bratislavského závodu zriadila ďalší v Košiciach a v septembri 1949 prešiel pod jej správu vtedy čerstvo znárodnený starší rybí podnik v Žiline.
V povojnovej Európe panoval nedostatok mnohých predtým samozrejmých potravín. V Československu navyše po roku 1948 zavládlo centralizované hospodárstvo s kvótami a obmedzeniami, pre ktoré mali ľudia sťažený prístup aj k rybám a rybím produktom. Podľa údajov na stránke firmy Ryba bol na začiatku 50. rokov stanovený prídel dovezených rýb na jedného Slováka na 28 g za rok. Mimochodom, dávno po kvótach a po desaťročiach presviedčania spotrebiteľov o zdravotných výhodách konzumácie rýb je u nás v súčasnosti spotreba rýb na osobu približne 5 kg za rok, čo je ešte vždy oveľa menej ako v okolitých krajinách.
Najobľúbenejší šalát
Najobľúbenejší šalát na Slovensku vznikol z dvoch protichodných pohnútok. Na jednej strane bolo u nás rýb z dovozu málo (a ceny stúpali), na druhej strane bola snaha presvedčiť ľudí, aby ich jedli viac. Július Boško, ktorý vtedy pracoval ako kuchár v bratislavskej Rybe, obe požiadavky spojil: jeho treska v remuláde, ako sa vtedy nazývala, bola lacnejšia ako čisté rybie mäso, ale svojou sladkokyslou chuťou dokonale trafila chuťové bunky verejnosti.
V roku 1954, čiže pred 70 rokmi, začala Ryba so skúšobnou výrobou. Plán na prvý rok bol 65 ton, pre okamžitý úspech nového šalátu bol však dvojnásobne prekročený. Varená treska zmiešaná s majonézou, cibuľou, marinovanou zeleninou a koreninami sa postupne stala kultovou. Bola lacná, chutná, dostatočne exkluzívna, nie však až príliš, aby to nevzbudilo nevôľu vtedajších ideológov. Na začiatku bol obsah ryby v šaláte 50 a viac percent. Postupne z neho ubúdalo, treska v majonéze však zostala medzi najobľúbenejšími tuzemskými pochúťkami. Zvláštne je, že nikde inde okrem Slovenska sa nijako mimoriadne neujala – ani v českej časti Československa. O to viac je v obľube doma.
Milióny pozostalých
Podľa niektorých zdrojov J. Boško doslova zachránil podnik Ryba od úpadku, ktorý by slabé dovozy a nechuť domácich spotrebiteľov skôr či neskôr vyvolali. Ktovie. Isté je, že v iných pomeroch by zo svojho úspechu mohol ťažiť oveľa viac. V čase, keď pripravoval svoju prvú tresku, však už mal svoje skúsenosti.
Ako úspešného cukrára s vlastným podnikom v jeho rodnom Novom Meste nad Váhom ho po prevrate v roku 1948 donútili predať firmu hlboko pod cenu. Nezostalo mu, než odísť do hlavného mesta, kde sa zamestnal práve ako kuchár v Rybe. V podniku pracoval až do 70. rokov 20. storočia, keď bola zrušená bratislavská výrobňa na Dunajskej ulici. Popri práci v Rybe si však stihol prenajať garáž na Bajkalskej ulici, kde varil, mrazil a predával vlastnú zmrzlinu a po víkendoch chodieval ako nájomný kuchár variť na rôzne špeciálne akcie. Hoci jeho meno pozná asi len hŕstka konzumentov jeho najslávnejšieho výrobku, zanechal ich po sebe za tie roky milióny.
R
