Letiská nás väčšinou nenechávajú chladnými. Nasadnúť do lietajúcej plechovky a vzniesť sa do desaťkilometrovej výšky nie je maličkosť. Či sa však chvejeme od strachu alebo od radosti, očakávame, že letisko nám predvedie technológie, ktoré nás udržia v bezpečí.
Sotva môže byť náhoda, že v žiadnom jazyku na svete sa nikdy nevyskytlo slovné spojenie pekný ako letisko, vyhlásil spisovateľ Douglas Adams. O to však ani nikdy nešlo. Podľa odhadov sa v každom okamihu vznáša v lietadlách približne milión ľudí. A všetci majú iba jednu šancu bezpečne sa opäť dotknúť zeme – na letisku.
Z poľa na terminály
Lietadlá nemôžu len tak hocikde zaparkovať ako autá, nemôžu sa zastaviť medzi stanicami ako vlaky a núdzové pristátie býva nepomerne dobrodružnejším podnikom v porovnaní so zakotvením lode mimo prístavu. Letiská poskytujú lietadlám infraštruktúru vrátane pristávacích a vzletových dráh, odbavovacích plôch a terminálov, riadia letovú prevádzku, pozemnú obsluhu, tankovanie, údržbu a pohotovostné služby.
Hoci najprv vznikali pre armádu (úplne prvé letisko založila americká armáda v roku 1909 na výcvik pilotov v College Park v Marylande v USA) a boli to obyčajné polia s minimálnym vybavením, veľmi rýchlo sa začali orientovať na civilné lietanie. Už v 20. rokoch 20. storočia sa začali objavovať prvé komerčné letiská vo veľkých mestách ako Londýn, Paríž a New York. Po druhej svetovej vojne sa objavili komerčné prúdové motory a nové typy lietadiel si začali vyžadovať dlhšie dráhy a rozsiahlejšie zázemie. Začali sa budovať zložité letiská s kontrolnými vežami a terminálmi rozmiestnenými v tvare hviezdic či prstov, aby dokázali obslúžiť masy pasažierov. Vtedy vznikli napríklad aj známe JFK International v New Yorku či San Francisco International.
Dráždenie strašidiel
K starému strachu z lietania začalo moderné masové lietanie pridávať nové strachy. V decembri 1950 sa na Midway Airport v Chicagu zrútilo lietadlo United Airlines DC-6 pri pokuse pristáť v zlom počasí. Keď sa nad Veľkým kaňonom v júni 1956 vo vzduchu zrazili lietadlá United Airlines DC-7 a TWA Lockheed L-1049, zdanlivo nešlo o letisko, lenže vyšetrovanie ukázalo, že na vine bolo nedostatočné riadenie letovej prevádzky – a to sa už letísk týkalo. Podobné nehody nakoniec vyústili do série inovácií, ktoré využívame aj v súčasnosti.
V 70. rokoch pribudol ďalší fenomén: teroristické útoky. Letiská sú bránou, cez ktorú sa páchatelia snažia prepašovať výbušniny na palubu lietadla, ale cieľom môžu byť aj samotné preplnené letiská. K primárnym funkciám sa tak zaradila ochrana cestujúcich, personálu a lietadiel. Jednou zo záhad ľudskej psyché je nutkanie pichať v rámci hry do osích hniezd. Nové strachy tak vyvolali aj vlnu románov a filmov predvádzajúcich letiskové katastrofy zavinené zlyhaním ľudí, techniky alebo zločinom. Prevažne temné príbehy doplnil v 80. a 90. rokoch akčný subžáner: filmy, v ktorých hrdina sám poráža hromadu zloduchov a ešte pritom stihne trúsiť vtipné poznámky. Ako postava policajta Johna McClana v podaní Brucea Willisa vo filme zo série Die Hard (u nás Smrtonosná pasca), ktorý sa odohráva na letisku Dulles International vo Washingtone a dokladá, že hra musí byť občas viac zábavná ako realistická.
Redundantná komunikácia
Filmová zápletka je postavená na predpoklade, že teroristi prevezmú kontrolu nad letiskovou komunikáciou a piloti nič netušiac donekonečna krúžia nad letiskom… V skutočnosti je nemysliteľné, aby sa moderné letisko spoliehalo na takto zraniteľný systém. Hlasové spojenie dispečerov s lietadlami má svoje primárne aj sekundárne systémy poistené redundantnými frekvenciami. Navyše, dispečeri sa môžu vždy vrátiť k prevádzke bez radaru len pomocou vysielačiek. Neoslepli a neohluchli by ani lietadlá nad letiskom. Vzdušný priestor je už od čias nehody nad Veľkým kaňonom zosieťovaný a piloti by sa veľmi rýchlo odklonili na náhradné letiská, keby nemohli pristáť tam, kde plánovali. Posádky by s podobnými rozhodnutiami neotáľali, až kým im dôjde palivo.
Filmoví teroristi zmanipulujú aj pristávací systém ILS, aby spôsobili pád lietadiel. Systém, ktorý sa vyvíjal od 20. rokov 20. storočia, sa dorozumieva s rádiovými majákmi a vysielačmi popri pristávacích dráhach, aby aj bez vizuálnej kontroly poskytol pilotovi obraz o jeho polohe vzhľadom na dráhu a projektoval mu zostupnú krivku lietadla. Už v roku 1938 dokázal takto úspešne pristáť dopravný Boeing 247D spoločnosti Pennsylvania Central Airlines počas snehovej búrky, pričom sa spoliehal výlučne na ILS. V súčasnosti je tento systém integrovaný so satelitným systémom GPS a dokáže pristávať aj plne automaticky. Nie je to však jediný zdroj údajov potrebných pre pristátie. Zmena údajov ILS by ešte nemusela spôsobiť haváriu, pretože piloti by si všimli nezrovnalosť s údajmi z iných prístrojov.
R
