Poučné prerozprávanie ľudského eposu v knihe Putovanie našich génov dokazuje, že prisťahovalectvo a genetické miešanie vždy určovali náš druh, no zároveň potvrdzuje, že to, kto sme, je otázkou kultúry, nie genetiky.
Škody, ktoré v posledných rokoch napáchali pseudovedecké publikácie, odstraňujeme dodnes. Expertom sa ježia vlasy, keď sa musia prizerať, aké nehorázne bludy v súvislosti s dedičnosťou sa šíria a ako na nich podnikavci zarábajú. Niektoré firmy ponúkajú klientom, že im vypracujú genealógiu rodu až po akýsi pranárod. Jedna dokonca tvrdí, že objavila napoleonský gén. Takéto genetické testy pritom nie sú lacné, často ide aj o štvorciferné sumy. Žiaľ, vôbec nefungujú, pretože mtDNA a chromozóm Y klienta sa pri nich porovnáva s DNA ľudí z minulosti. Ako orientácia slúži napríklad DNA Keltov. Ak sa mtDNA klienta zhoduje so vzorkami z keltského hrobu, odvodia z toho priamy pôvod. Keltská mtDNA sa však nachádza aj v nálezoch z kamennej a bronzovej doby alebo aj v stredovekých nálezoch z Európy – a v týchto časoch Kelti nežili. MtDNA navyše vôbec nie je vhodná na stanovenie blízkeho príbuzenstva. Je to napokon genetická informácia jednej jedinej ženy, jediného predka z milióna. Predstava o keltskom pranárode je teda úplne scestná. Sklamaní budú aj tí, čo túžia po príbuzenstve s Napoleonom. Napoleonovu mtDNA totiž nemal len on a jeho matka, ale zrejme aj tisícky iných ľudí v tých časoch.
Mimochodom, slávnymi predkami sa môžeme popýšiť aj zadarmo – Karol Veľký, ktorý pred vyše tisíc rokmi splodil najmenej štrnásť detí, bol pravdepodobne predkom väčšiny Európanov. Čisto matematicky totiž každý dnešný Európan mal pred tisíc rokmi oveľa viac predkov, než v tom čase žilo ľudí. A naopak, takmer všetky línie vtedajších ľudí, siahajúce do dnešných čias, vedú temer ku každému Európanovi. Pravdepodobnosť, že je medzi nimi aspoň jedno z detí Karola Veľkého, teda hraničí s istotou. (Každý človek má dvoch rodičov, štyroch starých rodičov, osem prastarých rodičov a 16 praprastarých rodičov. Títo predstavujú štyri generácie, teda asi 80 až 100 rokov. Ak sa vrátime o dvadsať generácií, teda o 400 až 500 rokov do minulosti, narátame vyše milióna prarodičov. Pri tridsiatich generáciách ich už bude miliarda – a to je oveľa viac ako bolo pred 650 rokmi obyvateľov na Zemi. Za najmenej štyridsať generácií, ktoré nás delia od Karola Veľkého, narátame aj bilión predkov. Prirodzene, ide o čisto matematický výpočet, lebo nie každý človek musel mať deti, ale niektorí ich zasa mali viac. Mnohé línie rodokmeňa, ktoré sledujeme do minulosti, sa krížia a sústreďujú u tých predkov, ktorí mali nadpriemerný počet potomkov. Z toho vyplýva, že všetkých ľudí, ktorí pred 600 až 700 rokmi mali deti, a ktorých potomkovia plodili potomstvo až do dnešných čias, s veľkou pravdepodobnosťou nájdeme v rodokmeňoch všetkých dnes žijúcich Európanov.)
Zjednodušene by sme mohli povedať, že všetci Európania majú za posledných tisíc rokov nejakého spoločného predka. Zároveň sa DNA, ktorú máme spoločnú s nejakým predkom, v každej generácii rozdeľuje na polovicu. Je teda veľmi pravdepodobné, že genetickú informáciu predka spred desiatich generácií v aktuálnom genóme už nebudeme vedieť odhaliť.
Samozrejme, existujú aj seriózne firmy, ktoré skúmajú celý genóm a poskytujú validné výsledky o genetickom pôvode klienta. Genetické špecifiká pritom posudzujú na regionálnej báze. Princíp je jednoduchý – ľudia žijúci na menšom území sú príbuzensky väčšmi prepojení, lebo od doby, keď mali spoločných predkov, uplynulo menej času. Genetická vzdialenosť medzi Britmi a Grékmi je teda presne taká istá ako genetická vzdialenosť Španielov a obyvateľov Pobaltia a medzi nimi sa nachádzajú Stredoeurópania. Genetická vzdialenosť medzi Európanmi zaznamenaná v grafe na osi X a Y sa bude takmer úplne kryť s mapou Európy.
To nemá nič spoločné s existenciou nejakého pranároda. Ak sa napríklad pozrieme na sťahovanie národov, ktoré je kľúčovým pojmom rozšírenej predstavy o pranárodoch, narazíme na veľkú genetickú výmenu medzi Európanmi, ale zásadnejší genetický posun nenájdeme. Na to, aby sme narazili na poslednú veľkú migračnú vlnu, ktorá merateľne zmenila DNA Európanov, museli by sme sa vrátiť oveľa ďalej do minulosti. DNA človeka, ktorý pred 5-tisíc rokmi prišiel z východoeurópskej stepi, je dodnes jednou z troch dominantných genetických zložiek na našom kontinente. Ďalšie dve pochádzajú od raných lovcov a zberačov a od roľníkov, ktorí sa prisťahovali z Anatólie. Genetický podiel týchto troch prapopulácií – a to je jediná súvislosť, v ktorej tento pojem sedí – sa dá dekódovaním DNA kvantifikovať v každom človeku s európskymi koreňmi. Aj takéto testy dnes firmy ponúkajú a každý musí zvážiť, či mu to stojí za to.
Iste môže byť zaujímavé zistiť, či máte v sebe viac z lovca a zberača, z roľníka alebo z obyvateľa stepi. Takýto folklór je však väčšinou to jediné, čo komerčné laboratóriá ponúkajú. Dozvieme sa síce niečo o svojom genetickom pôvode, ale to nám nepovie nič o našich genetických dispozíciách. Aj geneticky najvzdialenejší ľudia na svete majú spoločných 99,8 % DNA. Ani od neandertálca sa nelíšime viac ako o pol percenta genómu. Ak teda hovoríme o genetických posunoch, ide vždy len o miniatúrnu časť DNA. Populácie, ktoré sú geograficky i geneticky také blízke ako Francúzi a Portugalci, teda vieme odlíšiť len vďaka vysokovýkonným sekvenačným prístrojom.
Kniha vyšla vo vydavateľstve IKAR v roku 2022.
Súťažná otázka
Ak nám do 31. októbra 2022 pošlete správnu odpoveď na otázku:
Čo je základnou funkčnou jednotkou dedičnosti?
zaradíme vás do žrebovania o knihu J. Krauseho a T. Trappeho: Putovanie našich génov z vydavateľstva IKAR.
Svoje odpovede posielajte na adresu redakcie: odpovednik@quark.sk alebo Quark, Staré grunty 52, 842 44 Bratislava 4.
