Hodinové veže začínali ako praktická pomôcka v období, keď bolo pre bežných ľudí takmer nemožné orientovať sa v čase. Postupne sa z nich stali ikonické stavby, ktoré reprezentujú kultúru a vyspelosť príslušných miest či regiónov.
Iba pred niekoľkými generáciami boli moderné náramkové hodinky horúcou novinkou a vreckové hodinky vecou prestíže a prepychu. A aj tak platilo, že keď ste si chceli svoje osobné hodinky nastaviť, potrebovali ste niečo, čo by vám ukázalo verejný čas. Hodiny na veži. V súčasnosti znamenajú čosi trochu iné, naďalej sú však orientačným bodom v mestách.
Kolobeh života
V jednej z uličiek starého mesta v gruzínskom Tbilisi stojí bizarná veža, ktorá vyzerá ako na pokraji zrútenia a pohromade ju drží iba oceľový nosník. Uprostred veže, ktorá sa zdanlivo rozpadá na kúsky, sú veľké hodiny. Stavba pripomína stredovekú architektúru, je však celkom nová. Vztýčená bola v roku 2011 a patrí k priľahlému bábkovému divadlu. Jej identitu prezrádzajú aj mechanické bábky v jej útrobách: každú hodinu sa nad ciferníkom otvoria dvierka, na balkón vyjde anjel a kladivkom udrie na zvon. Na poludnie a o siedmej večer sa otvorí aj balkón pod ciferníkom a diváci sledujú zástup bábok predstavujúcich kolobeh života.
Hoci vežička neprevyšuje strechy okolitých nízkych budov, je jednou z dominánt mesta. Nejde totiž o jej rozmery či vek, ale o čas, ktorý stelesňuje. Podobne ako samotné divadlo postavené z materiálu z trosiek starých domov zničených zemetrasením. Keď sa stavba začala, akoby zázrakom stroja času som sa ocitol v ďalekej a krásnej Byzantskej ríši 10. až 13. storočia. Veža mala prirodzene splynúť s okolitým priestorom a časom, uviedol na stránke mesta autor stavby a principál divadla Rezo Gabriadze. V tom je, zdá sa, pointa. Ľudia si aj v 21. storočí nájdu čas hľadieť na vežu s hodinami, hoci presný čas je pravdepodobne to posledné, čo by sa od nej potrebovali dozvedieť.
Demokratizácia času
Hodinové veže s ciferníkmi vznikali postupným vývojom zo starovekých zariadení (grécka Veža vetrov z 1. storočia pred n. l. so slnečnými hodinami na fasáde a vodnými hodinami – klepsydrou vnútri stavby) a stredovekých zvoníc. Boli však prelomové: demokratizovali čas, keď povedomie o ňom poskytli rovnako každému.
Rozdeliť deň na 12-hodinové úseky dokázali už starovekí Egypťania. V živote bežných ľudí však podrobné delenie času až do neskorého stredoveku nehralo veľkú úlohu. Na meranie kratších dejov stačili slnečné či vodné hodiny. Napríklad čas rečníkom v rímskom Senáte vymeriaval valec s ryskami, ktorý sa postupne plnil vodou. Neskôr sa na podobné účely používali horiace sviečky s kovovými guľôčkami, presýpacie hodiny a podobne.
Verejný čas však plynul skôr podľa liturgických obradov. Určovali ho kampanily: zvonice, ktoré oznamovali hodiny, často však iba poludnie, časy bohoslužieb, sviatky a mimoriadne udalosti. V Európe sa kampanily objavili prvýkrát v 5. storočí a rozšírili sa v 10. storočí. Medzi najznámejšie patria šikmá veža v Pise a veža na Námestí svätého Marka v Benátkach. Zvonice zjednocovali stredoveké komunity v činnostiach, ktoré boli považované za dôležité. Na to, aby začal čas patriť každému, sa na vežiach museli v 14. storočí objaviť prvé ciferníky mechanických hodín.
Veľké hodiny
Za najstaršiu dosiaľ stojacu vežu s mechanickými hodinami býva považovaný orloj Gros Horloge (Veľké hodiny) v Rouene vo Francúzsku, postavený v roku 1389. Orloj sú astronomické hodiny – zobrazujú aj astronomické údaje, napríklad relatívnu polohu Slnka, fázy Mesiaca alebo hlavných planét. Hodiny Gros Horloge boli astronomické, podobne ako len o čosi mladší orloj v Prahe z roku 1410, ktorý k štandardným hodinám pridáva informácie o fázach Slnka i Mesiaca, ich polohe vo zverokruhu a o pohyboch planét.
Veľké hodiny pôvodne nemali ciferník, iba jednu ručičku, ktorá sa otočila raz za 24 hodín. Súčasné dva ciferníky s priemerom 2,5 metra (na západnej a východnej strane veže) pochádzajú z renovácie v roku 1529. Na oboch je vnútri kruhu tradičných dvanástich rímskych číslic zobrazených ešte aj 24 slnečných lúčov, ktoré znázorňujú úseky cyklu ručičky. Fázy mesiaca vidno v priezore nad ciferníkom na guli s priemerom 30 centimetrov, ktorá sa otočí za 29 dní. Vo výreze v spodnej časti ciferníka ručička ozdobená alegorickými symbolmi ukazuje dni v týždni. Mechanizmus hodín, ozubené kolesá a závažia, bol z odliateho a kovaného železa. Patrí k najstarším v Európe (najstaršími sú hodiny v katedrále v Salisbury z roku 1306) a dosiaľ je funkčný, i keď ho od 20. rokov 20. storočia poháňa elektrina.
R
