O tom, že štveranie sa do vrchov patrí k životu, by nás možno presviedčal už Ötzi, Európan medenej doby, ktorého v roku 1991 objavili na hrebeni Fineilspitze v rakúskych Alpách v nadmorskej výške 3 210 metrov. Ľudia žijúci v blízkosti pohorí si chtiac-nechtiac museli zvykať na prekonávanie výšok.
Utekali do hôr v snahe o prežitie (Ötzi svoj boj napokon prehral), loviť horské zvieratá, hľadať nové, kratšie obchodné cesty alebo pre náboženské účely. Ak pridáme túžbu objavovať alebo získavať osobnú prestíž výnimočnými výkonmi, dostaneme zmes, aká stála pri zrode drvivej väčšiny športov.
Hory ako rituál
Prvých horolezcov poháňali praktické motívy, pre ktoré využívali skôr priesmyky a sedlá a neliezli na vrcholy. Nie však vždy. Najvyššie položené archeologické nálezisko na svete sa nachádza v nadmorskej výške 6 715 metrov – na vrchole hory Llullaillaco v Andách, kde archeológovia objavili zmrznuté telá troch inkských detí z 15. storočia. Na vrchol sa pravdepodobne dostali v rámci rituálu ako ľudské obete. Môžeme iba hádať, na koľkých ďalších vrcholoch by sa našli stopy starých náboženských obradov, s obeťami či bez nich.
Sto rokov pred obeťami na Llullaillaco podnikol taliansky renesančný básnik Francesco Petrarca so svojím bratom prvý zdokumentovaný neutilitárny výstup v moderných dejinách. Petrarcovci, inšpirovaní klasickými gréckymi textami, vystúpili v roku 1336 na 1 912 metrov vysoký provensálsky vrch Ventoux v snahe priblížiť sa antickým autorom a ich prírodnej filozofii. Svojím spôsobom išlo tiež o rituál.
Zrod alpinizmu
Sto rokov po obetiach na Llullaillaco sa už v Alpách rozvíjali aktivity ako lov kamzíkov alebo zber minerálov a v roku 1574 vydal švajčiarsky teológ Josias Simmler prvú prácu venovanú výlučne tomuto pohoriu. Vo svojom diele Vallesiae Descriptio et de Alpibus Commentarius (Opis Valais a komentár k Alpám) zhromaždil všetko, čo napísali o Alpách klasickí autori, a pridal k tomu materiál zozbieraný od svojich priateľov a korešpondentov. Práca obsahovala informácie o prírodných, morfologických a poveternostných podmienkach a obsahovala aj niektoré praktické rady, napríklad ako sa vyhnúť trhlinám na ľadovcoch a pod.
V roku 1760 ponúkol švajčiarsky geológ Horace-Bénédict de Saussure cenu za prvovýstup na Mont Blanc, najvyšší vrch Álp. Úspech lekára Michela-Gabriela Paccarda a sprievodcu Jacqua Balmata v roku 1786 znamenal otvorenie éry moderného horolezectva. Nasledovala éra prvovýstupov na veľké alpské vrcholy (napríklad Edward Whymper na Matterhorn v roku 1865) a založenia prvého horolezeckého klubu na svete, Alpského klubu v Londýne v roku 1857. Horolezectvo prestalo byť vecou praktickej potreby či rituálov. Stalo sa športom.
Zima, vlhko, klzko
Prví horolezci si museli vystačiť so základným vybavením. Spomínaný prvovýstup Edwarda Whympera na Matterhorn z roku 1865 zaznamenal tragédiu, keď pri zostupe zahynuli štyria členovia skupiny v dôsledku nedostatočného vybavenia a techniky lezenia. Silným chladom trpeli pre nedostatočný výstroj aj Jacques Balmat a Michel-Gabriel Paccard pri svojom výstupe na Mont Blanc.
Prvé lezecké laná bývali vyrobené z prírodných vláken, napríklad z konope, a boli náchylné na lámanie a nasávanie vody. Skoby a ďalšie základné nástroje buď neexistovali, alebo mali len veľmi jednoduchú podobu. Alpinisti používali na lezenie ťažké kožené topánky. Ani oblečenie, ktoré bolo k dispozícii, nebolo vhodné do vysokohorských podmienok. Bežne používané vlna a bavlna slabo izolovali a boli ťažké, keď boli mokré. Sekery do ľadu sa objavili už na začiatku 19. storočia, trvalo však ďalších sto rokov, kým sa jednoduché drevené nástroje vyvinuli do konštrukcií s kovovými sekáčmi, ktoré umožňovali bezpečnejšie kotvenie v klzkom zmrznutom teréne.
R, foto Pixabay
