Civilizácia nie je hygienicky sterilný podnik. Ľudia vo veľkej koncentrácii, napríklad v mestách, vytvoria nesmierne množstvo odpadu, ktorý nie je iba obťažujúci, ale neraz aj smrteľne škodlivý.
Trvalo dlho, kým si ľudia uvedomili, že ponechávanie splaškov a vody použitej na umývanie či varenie v otvorených jarkoch na uliciach alebo nezabezpečených jamách za hradbami spôsobuje epidémie, ničí a skracuje životy obyvateľov. Kanalizácia sa zrodila už na úsvite civilizácie, no jej poslanie sa naplnilo až v moderných časoch budovaním čističiek.
Dažde a splašky
Priemerný Európan vyprodukuje ročne desiatky litrov odpadovej vody každý deň. Obyvateľ Veľkej Británie jej vytvorí viac ako 150 litrov a priemerný Američan dokonca takmer 400 litrov. Čím civilizovanejšími sme, tým viac odpadu vytvárame. Osobnou hygienou počnúc, umývačkami riadu končiac. Ak k tomu prirátame vodu, ktorá prejde priemyselnými procesmi či poľnohospodárskou výrobou, dospejeme v globálnom meradle k stovkám miliárd litrov odpadovej vody každý rok. Nie všetka je znečistená rovnako, obrovské množstvá tiež dokážeme prečistiť a vrátiť do kolobehu. Na to ju však najprv musíme bezpečne odviesť z našich príbytkov a povrchu našich ulíc.
Splašková (sanitárna) kanalizácia aj kanalizácia na odvádzanie povrchovej vody (dažďová kanalizácia) mávajú svoje vlastné systémy prepadov a rúrok. V minulosti najrozšírenejšia kombinovaná kanalizácia využívala na odvádzanie odpadových aj dažďových vôd spoločné potrubie. Takýto systém je však už na ústupe, pretože napríklad pri výdatnejších dažďoch nedokáže dostatočne rýchlo prepustiť vodu z povrchu ulíc aj odpadovú vodu z domov a hrozí, že kanalizácia pretečie. Stáva sa potom, že voda zo spoločného potrubia pretečie do rieky so všetkými následkami na životné prostredie. Stať sa môže dokonca i to, že sa odpadová voda vráti z kanalizácie naspäť do budov, z ktorých vyšla. Kanalizačné systémy všade tam, kde je to možné, využívajú prirodzený spád a vodu pretekajúcu cez potrubia či šachty kanálov poháňa gravitácia. Iba tam, kde sa voda musí dostať do výšky, sa využívajú čerpadlá.
Žumpa a vedro s vodou
Hoci ľudia si rozsah nebezpečenstva, ktoré predstavuje ľudský odpad, uvedomili až neskôr, neznamenalo to, že nechceli odpad odstraňovať zo svojej bezprostrednej blízkosti, respektíve zo svojich obydlí. Historici predpokladajú, že spočiatku pritom išlo čisto o estetické dôvody, v každom prípade sa však štruktúry predstavujúce základy budúcej kanalizácie objavujú takmer hneď potom, ako sa ľudia začali sťahovať do prvých miest.
Jedným z najstarších zariadení tohto typu bola mezopotámska žumpa približne z roku 4000 pred naším letopočtom. Išlo o jednoduchý výkop v zemi na sústreďovanie výkalov. Babylončania, ktorí už používali základný systém na dopravu a distribúciu vody, neskôr odvádzali fekálie do takýchto žúmp hlinenými rúrami pomocou splachovania vedrami s vodou. Už vtedy v podstate vznikol základ kanalizácie, ako ju poznáme aj v súčasnosti, pričom žumpa predstavovala najjednoduchšiu formu sanitárneho zariadenia. V indickom Mohendžodare ľudia už 2 500 rokov pred naším letopočtom používali vodovodný systém, ktorý im umožňoval stavať budovy s latrínami napojenými na kanalizačný systém.
Idea hygieny
Odpadová voda v starovekých mestách bola odvádzaná do žúmp, ktoré sa pravidelne čistili, alebo rovno do riek. Práve tam smerovala aj voda po čistení žúmp, takže konečný výsledok bol rovnaký: mestá sa od začiatku vyznačovali systematickým znečisťovaním vodných tokov. Verejné toalety poznali okrem Mezopotámčanov a Indov aj Minojci a starovekí Gréci. V niektorých sídlach sa odpad z latrín odvádzal kanálmi na skládku za mestom, odkiaľ sa rozosielal potrubiami do polí ako hnojivo. V prvom veľkomeste sveta, Ríme, ústila sieť otvorených kanálov v uliciach do obrovskej, čiastočne krytej a čiastočne podzemnej chodby nazvanej Cloaca Maxima (najväčšia stoka). Betónová hlavná chodba 1 600 metrov dlhého systému bola podľa historika Plínia dosť veľká na to, aby ňou mohol prejsť voz naložený senom. Do podzemnej kanalizácie sa mohlo z povrchu vojsť šachtami zdobenými mramorom. Cloaca Maxima mala dokonca aj svoje vlastné ochranné božstvo (bola ním bohyňa Cloacina).
Rimania prišli s koncepciou verejnej hygieny. Ako prví zaviedli rozdelenie odpadovej vody na sivú a čiernu, ktoré sa používa dosiaľ. Tzv. sivá voda je voda po umývaní či varení (aj voda z práčok, umývačiek, spŕch a pod.), kým čierna voda sú splašky. Rimania pod sivou vodou rozumeli predovšetkým použitú vodu z kúpeľov a termálnych kúpalísk – tú odvádzali do verejných latrín, kde sa používala na splachovanie. Od roku 100 pred n. l. boli všetky domácnosti v Ríme povinné pripojiť sa na kanalizáciu. Napriek všetkým novinkám v chápaní verejnej hygieny však odpadová voda aj tak naďalej končila v rieke Tiber.
R
