V rozhovore uverejnenom v júnovom čísle Quarku sme hovorili o významných medzníkoch a zmenách v chápaní gramotnosti. Asi najvýznamnejšou a zatiaľ poslednou zmenou bol obrat, ktorý nastal v dôsledku enormného rozmachu informačných a komunikačných technológií.
Odborníci hovoria v tejto súvislosti tiež o paradigmatickej alebo epochálnej zmene vo vývine ľudskej civilizácie.
Digitálny obrat
Začiatok digitálneho obratu na poli teórie a výskumu gramotnosti sa spája najmä s objavením sa internetu, ktorý výrazne urýchlil vývoj informačnej spoločnosti a vedomostnej ekonomiky. Na prelome milénia dostáva gramotnosť ďalšie prívlastky. Začína sa skloňovať v nových slovných spojeniach ako elektronická, internetová, online alebo dokonca nová gramotnosť (resp. post-literacy). Súčasne s tým dochádza aj k polarizácii názorov na to, aké sú perspektívy tej starej.
Na jednej strane sa objavujú nadšené predstavy o tom, že pôjde o fundamentálne odlišné spôsoby myslenia a porozumenia v čítaní. Tradičné podoby gramotnosti možno postupne zaniknú, resp. v záplave nových digitálnych zručností sa stanú nepotrebnými. Nová generácia, ktorá s počítačmi vyrastala (tzv. digital natives) ich už nebude potrebovať, pretože disponuje úplne inými – pre staršie generácie digitálnych imigrantov – nedosiahnuteľnými zručnosťami. Na druhej strane vznikajú opodstatnené obavy, či už o osud knihy, alebo o osud či ohrozenie tzv. printcentrickej povahy poznávania a vzdelávania.
Faktom je, že škola a vzdelávacie systémy reagovali na túto situáciu so značným oneskorením, až keď sa ukázalo, že úroveň čitateľskej gramotnosti žiakov sa zhoršuje a záujem o čítanie kníh klesá. Konkurenciu nových technológií podcenili a ešte dlho sa spoliehali na svoju autoritu, tradičné a osvedčené vzdelávacie postupy a metódy, ktoré sa však počítačovej generácii detí zdali už málo atraktívne. Nedá sa s istotou tvrdiť, že to platilo všeobecne a všade, pokojne to však možno povedať o našom vzdelávacom systéme.
Výsledky výskumov
Iná situácia nastáva na pôde výskumu, kde sa v pomerne krátkom čase rozvinula široká výskumná agenda zameraná na skúmanie vplyvov informatizácie spoločnosti. A keďže ide o mimoriadne heterogénnu masu rôznorodých typov štúdií, je pochopiteľné, že priniesli aj odlišné výsledky a interpretácie. Žiaľ, a najmä spočiatku, to boli skôr zlé správy. K takým možno určite zaradiť publikácie Marka Bauerleina (2010) alebo Manfreda Spitzera (2014), poukazujúce na riziká a negatívne dôsledky technológií. Obaja uvedení autori argumentujú množstvom empiricky podložených zistení, na základe ktorých prichádzajú k záveru, že informačné a komunikačné technológie (IKT) deti a mládež ohlupujú.
M. Bauerlein, predstaviteľ pragmatickej filozofie, toto tvrdenie dokumentuje výsledkami početných vedomostných prieskumov, ktoré v porovnaní s minulosťou vykazujú rapídny pokles elementárnych vedomostí mladých Američanov. Tento paradox vysvetľuje vnútrogeneračnou izoláciou mládeže, uzatváraním sa do neproduktívnych sociálnych bublín v dôsledku nekontrolovaného a nepretržitého online pripojenia na sociálnych sieťach.
Autor Manfred Spitzer, lekár so psychologickým a filozofickým vzdelaním, varuje už aj pred trvalejšími následkami používania technológií v zmysle úpadku intelektových schopností a mozgových funkcií. Okrem samotného nečítania je to najmä v dôsledku spoliehania sa a presúvania duševnej práce na externé digitálne nosiče, straty motivácie k uchovávaniu informácií v pamäti. Ľahostajnosť k vštepovaniu poznatkov redukuje podľa jeho zistení poznávací potenciál, možnosť budúcej samostatnej duševnej práce. Vo vzťahu k čitateľskej gramotnosti sú napokon práve takéto otázky relevantné a najzraniteľnejšou rizikovou skupinou sú tí najmenší, deti predškolského a školského veku.
Technológie sú v tom nevinne
Na margo výskumov, z ktorých medzičasom vzišlo úctyhodné množstvo zistení a poznatkov, treba povedať, že samotné technológie za nič nemôžu. Ich výsledky jasne ukazujú, že spomínané negatívne dosahy sú iba sprievodnými vedľajšími účinkami toho, ako sa s technológiami narába, čo v prostredí IKT robíme a za akým účelom ich používame. V neposlednom rade vo vzťahu k študujúcej mládeži závisia od toho, do akej miery a ako zmysluplne sú tieto aktivity v škole či rodine podporované a regulované.
Zaujímavé zistenia prinášajú aj štúdie zamerané na skúmanie nových (online) a tradičných (offline) foriem čítania. Na jednej strane je pravdou, ako upozorňujú viacerí experti, že interakcie používateľov internetu s textom sú často náhodné, plytké alebo pasívne, v dôsledku čoho sa online čítanie stáva viac povrchným, prerušovaným či fragmentovaným na úkor hĺbky čítania a porozumenia. To určite platí, ak pod čítaním na internete myslíme surfovanie. Podrobnejšie experimentálne štúdie online čítania však ukazujú, že napriek viacerým špecifikám (vzťahujúcim sa najmä k fáze vyhľadávania informácií) sa samotný proces čítania (vo fáze spracovania informácií) od tradičného čítania tlačených médií v zásade nelíši, pokiaľ sledujeme rovnaké poznávacie či iné ciele čítania. Výskumy dobrých čitateľov internetu napríklad ukazujú, že kľúčové stratégie čítania, ktoré používajú, sa do značnej miery prelínajú so známymi stratégiami vyspelých čitateľov tradičných médií vrátane bežných a efektívnych čitateľských návykov a spôsobov gramotného informačného správania (napr. všímanie si autorstva textu, hodnotenie kredibility zdroja, kvality textu, štýlu písania).
Výskumy online čítania tak ukazujú nielen to, čo sa na efektívnom čítaní pod vplyvom digitálnych technológií mení, ale aj to, čo sa na jeho psychologickej podstate, povahe a hodnote nemení a zostáva zachované. Inými slovami, potvrdzujú názory odborníkov, že žiadne nové podoby gramotnosti sa bez starých osvedčených spôsobov a stratégií čítania nezaobídu.
Vzdelávanie a nová gramotnosť
Konštruktívne diskusie okolo novej gramotnosti sa v súčasnosti prikláňajú k integrácii technológií do procesov vzdelávania ako prirodzenej súčasti učenia a poznávania v rámci celého spektra vzdelávacích oblastí. Na jednej strane si uvedomujú isté limity tradičných podôb či modelov gramotnosti, čítania a vzdelávania, minimálne v tom zmysle, že doba učebníc ako výlučných zdrojov poznávania je už prekonaná.
Na druhej strane však nijako nespochybňujú hodnotu a špecifický význam čítania kníh a tradičných tlačených médií v širokom spektre textových žánrov odbornej aj umeleckej literatúry. V tomto smere je kľúčovým a systémovým riešením budovanie školských knižníc ako moderných knižnično-informačných centier, vybavených modernými technológiami, informačnými databázami a hlavne profesionálnym informačným servisom.
Čo dodať na záver?
Keby sa zdalo, že sme sa v tomto príspevku o gramotnosti v kontexte digitálnych technológií venovali najmä rizikám a ohrozeniam, ktoré z ich razantného nástupu, rozmachu a masívnej prítomnosti vyplývajú, je to určite pravda, keďže to pokladáme za dôležité. Neznamená to však, že by sme ich prínosy a potenciálne možnosti podceňovali či ignorovali. Tie sú v každom smere a osobitne v oblasti vzdelávania neobmedzené. Už len vo vzťahu k samotnému chápaniu čítania ako mimoriadne komplexnej jazykovej, kognitívnej, sociálnej, kultúrnej, kolektívnej a najmä produktívnej duševnej aktivity, na ktorú vedci niekoľko desaťročí školu a vzdelávacie inštitúcie márne upozorňujú, priniesli novú skúsenosť a zásadný obrat.
Možno celkom zodpovedne povedať, že to boli práve komunikačné technológie, ktoré čítaniu vrátili jeho primárne sociálny a interaktívny charakter. Čítanie na internete, sociálnych médiách či blogoch prinieslo čitateľom možnosť bezprostrednej reakcie na prečítané, spätnej väzby, spoločnej diskusie a následnej revízie či prehodnotenia vlastného porozumenia.
Ďalšie prínosy treba vidieť v uvedomení si kľúčového významu kritického myslenia a hodnotenia v čítaní, dôležitosti selekcie informácií a zdrojov a množstva ďalších dôležitých a prirodzených súčastí čítania. To všetko sú oblasti, ktorých výpočet nájdeme v rozsiahlych štúdiách a monografických publikáciách. Na mnohé z nich však škola vo svojom úsilí odovzdávať a tlmočiť podľa možnosti jednoznačné fakty, poznatky a pravdy ešte donedávna akosi zabúdala. A práve vďaka informačným a komunikačným technológiám si to už asi nikdy nebude môcť dovoliť.
prof. PhDr. Oľga Zápotočná, CSc.
Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i.
Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
