Dookola počúvame: Misia na Mars, úprava atmosféry Marsu, kolonizácia Marsu, dovolenky na Marse. Prečo nie na Venuši? Čo ak je práve Venuša omnoho lepšia na kolonizáciu ako Mars?
Ako veľmi jasný bod na nočnej oblohe bola Venuša známa už v dávnej histórii. Sumeri ju nazvali podľa bohyne Inanny, reprezentujúcej lásku aj vojnu súčasne, predstavovala narodenie aj smrť. Prvé astronomické záznamy o planéte Venuša sa našli v babylonských knižniciach z obdobia okolo roku 1600 pred n. l. Boli to 21 rokov dlhé záznamy pohybu planéty po oblohe. Tranzit Venuše medzi Zemou a Slnkom je málo častým úkazom. Prvý takýto prechod predpovedali a pozorovali v roku 1639. V roku 1761 tranzit Venuše ukázal, že má atmosféru.
Dlho sa mylne predpokladalo, že Venuša má podobné podmienky a prostredie ako Zem, dokonca na nej očakávali oceány plné vody a prírodu podobnú našej džungli. Bolo to hlavne kvôli oblakom, cez ktoré nebol povrch planéty viditeľný. Taktiež sa nesprávne predpokladala perióda otáčania Venuše na približne 24 hodín. Až rádiové pozorovania po roku 1960 ukázali opačné otáčanie Venuše okolo svojej osi v porovnaní so Zemou, a tiež periódu otáčania až 243 dní. Dĺžka obehu Venuše okolo Slnka je 225 dní, to znamená, že na Venuši je deň dlhší ako rok.
Najbližší sused
Porovnajme si teda Mars s Venušou.
Na Venušu sme poslali sondu oveľa skôr ako na Mars. Prvá medziplanetárna sonda bola sovietska Venera 1, ktorá odštartovala 12. februára 1961 práve k Venuši, mala ju obletieť a pozorovať. No kvôli prehrievaniu orientačného senzora sa signál stratil tesne pred príletom k planéte. Prvou úspešnou misiou bola v roku 1962 americká sonda Mariner 2, ktorá Venušu pozorovala na obežnej dráhe. Dňa 1. marca 1966 na povrch Venuše havarovala sonda Venera 3, a tak sa stala prvou sondou ľudstva, ktorá sa kedy dostala na inú planétu. Potom nasledovalo mnoho ďalších úspešných misií skúmajúcich povrch a atmosféru Venuše.
Vzhľadom na rôznu dĺžku obehu planét okolo Slnka je najvýhodnejšie letieť zo Zeme v časoch, keď je k nám planéta najbližšie. Takéto obdobia sa nazývajú štartovacie okná a nastávajú pre Venušu každých zhruba 19 mesiacov, čo je častejšie ako každých 26 mesiacov pre Mars. Vtedy je vzdialenosť zo Zeme na Venušu priemerne 40 miliónov kilometrov, zatiaľ čo na Mars je to až 80 miliónov kilometrov. Na skúmanie a kolonizáciu Venuše to prináša mnoho výhod – menej ožiarenia radiáciou počas cesty, menej zásob pre posádku, ako aj menej potrebného paliva na cestu. No čo sa týka manévrov pri brzdení v blízkosti planéty, tam je to komplikovanejšie a aj náročnejšie na palivo, pretože celý čas letíme smerom k Slnku (a nie od Slnka ako v prípade Marsu) a sonda musí prekonať danú silu.
Takmer zemská gravitácia
Keďže Venuša je k Slnku bližšie ako Mars, prináša to štyrikrát viac solárnej energie v porovnaní s Marsom. Taktiež dlhotrvajúce dni predstavujú výhodu pri získavaní tejto energie. Navyše, Venuša má hustú stabilnú atmosféru na rozdiel od jemnej atmosféry Marsu. To znamená, že sa na nej dá ľahšie pristáť, prítomné je menšie množstvo radiácie a planéta je tiež lepšie chránená pred meteoroidmi. Navyše, polomer Zeme a polomer Venuše sú takmer rovnaké.
Gravitácia na Venuši je na úrovni 90 % gravitácie Zeme, zatiaľ čo na Marse je to len 40 %. Ako vieme, dlhodobé vystavenie ľudského tela slabej gravitácii vedie k dramatickému znižovaniu hustoty kostí, oslabovaniu svalstva, zraku a k mnohým iným zdravotným problémom. Takže aj keby sme na Mars nejakým spôsobom dostali vodu, atmosféru a upravili by sme jeho teplotu, tak na zmenu gravitácie planéty nemáme ani len teoretické možnosti. Načo by sme teda menili povrch Marsu na obývateľný, keby na ňom ľudia nemohli žiť dlhšie ako pár mesiacov? Pritom na Venuši s 90 % zemskej gravitácie by sme sa cítili iba o čosi ľahší než na Zemi.
Vstup do atmosféry
Prečo sa teda o kolonizácii Venuše, ktorá sa zdá byť v mnohých ohľadoch výrazne lepšia možnosť ako Mars, hovorí tak málo? Odpoveď leží blízko jej povrchu. Atmosféra obsahuje také veľké množstvo oxidu uhličitého (CO2), že skleníkové efekty vyhriali jej povrch na 450 stupňov Celzia. A aby toho nebolo málo, tlak na povrchu je 90-krát väčší ako na Zemi. Raketa pri pristátí na Venuši by bola vystavená podobnému tlaku, ako keby sme ju ponorili do vody do hĺbky jedného kilometra, a to vydržia iba najlepšie vojenské ponorky. Prvé sondy, ktoré ľudstvo na Venušu poslalo, implodovali ďaleko pred pristátím. A ďalšie sondy, ktoré na povrchu pristáli, vydržali fungovať kvôli vysokej teplote približne jednu hodinu.
Skúsme sa presunúť trochu vyššie, približne do výšky 50 kilometrov nad povrch Venuše. Vyzerá to tam takmer dokonale. Teplota sa pohybuje od 30 do 70 stupňov Celzia, atmosférický tlak sa takmer rovná tomu zemskému, podobne ako atmosférická ochrana proti radiácii. Prší tam síce kyselina sírová, preto by ľudia potrebovali kyslíkové masky a ochranné oblečenie, ale určite nie vesmírny skafander.
Prvé plány ľudskej posádky na planétu Venuša predstavil americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) už dávnejšie. Planétu by podľa NASA skúmala počas 30 dní dvojmiestna vzducholoď s názvom HAVOC, čo je skratka anglického názvu High Altitude Venus Operational Concept, v preklade koncept operatívneho plavidla vo vysokej nadmorskej výške.
Mestá v oblakoch
Presuňme sa stáročia do budúcnosti prípadného osídľovania Venuše. Najprv menšie laboratóriá, neskôr celé komplexy budov, by boli nadnášané balónmi naplnenými kombináciou kyslíka a dusíka, čiže naším klasickým dýchateľným vzduchom. Vzhľadom na štruktúru atmosféry Venuše by bola táto kombinácia najväčšmi efektívna pre nadnášanie.
Vietor v tejto výške dosahuje až 300 kilometrov za hodinu. Aby sme sa vyhli nárazom vetra a ustavičnému poškodzovaniu konštrukcií, museli by byť komplexy voľne unášané týmto vetrom, s korigovaním smeru a udržiavaním výšky podobne ako lode na mori.
Mestá by mohli pozostávať z viacerých častí, napríklad z modulov s balónmi alebo väčších celkov s kupolou, kde by to vnútri vyzeralo takmer ako na Zemi. Sídla by mohli byť pospájané vlakmi premávajúcimi po konštrukciách, ale aj vzducholode by zažili svoj rozkvet.
No tie krásne oblaky, ktorými by sme sa pri pohľade z okna kochali, by tvorili kyselina sírová a oxid siričitý. Na Venuši nie je takmer žiadna voda. Museli by sme ju zrejme buď z týchto oblakov veľmi zložito filtrovať, alebo dovážať zo Zeme. Dýchateľný vzduch by sa dal vyrábať aj štiepením oxidu uhličitého umelo vytvorenou fotosyntézou. A postupne by sa technológiami budúcnosti mohol povrch Venuše meniť na obývateľný.
Stanislav Griguš
Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave
Videá autora nájdete na YouTube kanáli bit.ly/ToAkoPreco.
