Medveď hnedý alebo obyčajný je najrozšírenejší druh medveďa na svete. Na Slovensku má stabilnú populáciu a pre skúseného fotografa prírody nie je problém pozorovať toto majestátne zviera v jeho prirodzenom prostredí.
Správanie medveďa hnedého (Ursus arctus) ovplyvňuje limbický systém. Ten je súčasťou centrálnej nervovej sústavy v mozgu všetkých cicavcov, teda aj človeka, aj medveďa. Tento systém patrí k najstarším častiam mozgu a zúčastňuje sa na riadení vegetatívnych a somatických funkcií pri emotívnom správaní. Ľuďom limbický systém umožňuje zažívať bohatú škálu emócií a prejavov správania – radosti, smútku, strachu, mrzutosti, stresu, súcitu, zvedavosti, citu… Pri medveďovi sa isté emócie v správaní prejavujú tiež, ale uplatňujú sa v nižšom vývinovom stupni. Spisovateľ a prírodovedec Alfréd Edmund Brehm (1829 – 1884) vo svojom najväčšom diele Život zvierat v roku 1863 napísal: Medveď je iba vtedy odvážny, keď nevidí iné východisko, je menej duševne nadaný, je príliš hlúpy, ľahostajný a lenivý, drsný a neúhľadný v správaní. Nevieme, na základe čoho prišiel Brehm k svojmu poznaniu, ale pozrite sa, aké emócie medveďov zachytil svojím fotoaparátom známy slovenský fotograf prírody Ivan Kňaze na potulkách po slovenských horách.
Vedci o súcite zvierat polemizujú. Príkladom však môže byť prípad, keď malé medvieďa zabilo auto a medvedica sa na mieste zdržiavala ďalšie štyri dni. V tomto prípade však nemusí ísť o súcit, ale o silný materinský pud, prípadne aj bolesť zo straty.
Nasrdený medveď stojí na všetkých štyroch, srsť má naježenú na celom tele, uprene sa pozerá na objekt pred sebou, pootvára papuľu a pení sa mu z nej. Keď chce medveď niekoho zastrašiť, má vyhrnuté pysky, v dôsledku čoho má nezvykle pretiahnutú celú tvár, cvaká pritom zubami, sipí a oháňa sa aj labami.
Vzrušenie pri potrave sa na medveďovi prejavuje napríklad naježením srsti medzi ušami. Tento prejav by sa u človeka mohol spájať s radosťou, pri medveďovi to môže byť uspokojenie. No pri pohľade na výraz medveďa pri objavení vhodného zdroja potravy na krmovisku som bol v momente fotografovania presvedčený, že radosť prejavujú aj tieto zvieratá.
V Bátovej doline na Poľane som zachytil staršieho čierneho medveďa – samca vážiaceho takmer 180 kg, ako prichádzal po lesnej ceste popod posed na rúbaň, kde sa už hostili ďalšie medvede. Už z väčšej vzdialenosti som ho počul, ako vzrušene hlasito vyfukoval vzduch z nosa aj z papule a pritom občas hlasito zakašľal. Inokedy som videl mladého trojročného medveďa v Jánskej doline, na severných úbočiach Nízkych Tatier, ktorému som skrížil cestu k zdroju potravy v odpadkových kontajneroch pri jednom z mnohých hotelov. Prejavoval viaceré emócie – okrem vzrušenia aj neistotu, zastrašovanie, bezmocnosť, trpkosť, odhodlanie.
Text a foto Ivan Kňaze
