Nový výskum múmie faraóna z prechodného obdobia medzi staroegyptskou Strednou a Novou ríšou ukázal, ako faraón zomrel.
História starovekého Egypta sa delí na doby či ríše, ktoré sú ďalej rozčlenené na čiastkové obdobia a oddelené prechodnými obdobiami. Siaha od politického zjednotenia väčšiny krajiny koncom 4. tisícročia pred n. l. v tzv. archaickej dobe po posledné dve tretiny prvého tisícročia pred n. l., počas ktorých nad Egyptom s krátkymi prestávkami vládli cudzinci (Asýrčania, Peržania, grécki Macedónčania), až stratil samostatnosť a stal sa provinciou Rímskej ríše. Všetko to preklenuje tri tisícročia. V rámci dôb či ríš vždy vládlo niekoľko dynastií či jednotlivých faraónov, občas však súbežne aj viacero dynastií v rôznych častiach krajiny, najmä v prechodných obdobiach.
Hrochy ako zámienka
Veľmi zaujímavé je druhé prechodné obdobie medzi Strednou a Novou ríšou. Chronológie sú iba približné. Podľa jednej trvalo štvrť tisícročia (1797 až 1543 pred n. l.; 13. až 17. dynastia), ale podľa rozšírenejšej len jedno storočie (1650 až asi 1550 pred n. l.; 15. až 17. dynastia). Jeho záver zodpovedá dobytiu a okupácii väčšiny Egypta Hyksósmi, Západoázijčanmi zo Sýrie či Kanaánu, ktorí lepšie využívali kone a bojové vozy. Priamo vládli (15. dynastia) v Dolnom Egypte s metropolou Avaris na východe delty Nílu a zrejme aj vo väčšej časti stredu krajiny. V Hornom Egypte, s metropolou Téby (súčasný Luxor), naďalej panovali domáci faraóni (16., 17. a tzv. abydoská dynastia), Hyksósom však odvádzali tribút.
Koexistencia Dolného Egypta s Horným bola vtedy prirodzene napätá. Faraóni 16. dynastie ešte boli oproti Hyksósom jednoznačne slabí. Tí dokonca roku 1580 pred n. l. za ich veľkého vládcu Apofisa zrejme dobyli aj Téby. Faraóni tébskej 17. dynastie spočiatku žili s Hyksósmi v mieri, obchodovali s nimi a budovali svoje južné kráľovstvo. Keď si však upevnili moc, zaumienili si oslobodiť od Hyksósov celý Egypt. V Dér el-Ballás severne od Téb sústreďovali vojakov, výzbroj, výstroj, proviant a lode. Potenciál pre konflikt rástol. Podľa neskoršej legendy sa rozbuškou stala hrubá provokácia Apofisa, ktorý od svojho náprotivku v Tébach, faraóna Sekenenreho Taa (Statočného, vládol pravdepodobne v rokoch 1558 až 1553 pred n. l.), listom žiadal, aby zničil tamojší posvätný kanál s jazierkom, kde žili hrochy. Apofis sa údajne sťažoval, že pre ich ryčanie nemôže spať – v 644 kilometrov vzdialenom Avarise.
Vojny počas generácií
Nasledovali zrážky vojsk oboch panovníkov. Aktívne sa ich zúčastňoval prinajmenšom Sekenenre a pri jednej z nich zahynul. Jeho múmia sa našla v roku 1881 v Dér el-Bahrí v hrobke kráľovnej Inhapi z neskoršej 18. dynastie, manželky jeho mladšieho syna. Vedci si najprv mysleli, že padol v bitke. Už prvé výskumy totiž odhalili viacnásobné smrteľné zranenia na hlave a krku panovníka spôsobené sečnými a bodnými zbraňami. Röntgenové snímky z roku 1960 naznačili núdzovú mumifikáciu jeho tela, asi mimo kráľovskej balzamovacej dielne v Tébach, ako keby telo ostalo ležať na bojisku a do Téb ho dopravili už v rozklade.
V boji s Hyksósmi po najviac päťročnej vláde zrejme padol aj Sekenenreho starší syn Kamose, ktorý panoval po svojom otcovi ako posledný faraón 17. dynastie. Ten však bojoval s Hyksósmi a ich núbijskými spojencami úspešne a ofenzívne. Za nedospelého Sekenenreho mladšieho syna vládla regentka, Sekenenreho manželka Ahhotep, a aj ona viedla vojská proti Hyksósom. Mladší Sekenenreho syn potom zaujal trón ako Ahmose I. a založil 18. dynastiu i Novú ríšu. Hyksósov úplne porazil a vyhnal z krajiny, ktorú sa mu podarilo zjednotiť a niektorí užitoční, najmä špecializovaní remeselníci spomedzi porazených Hyksósov, v nej zostali ako jeho poddaní.
Zdeněk Urban
