Vykopávky v údolí Jordánu odkryli počiatky využívania dôležitej plodiny a zároveň poodhalili proces formovania zložitej spoločnosti.
Ak niekto obľubuje odborníkmi na výživu odporúčanú stredomorskú stravu pozostávajúcu najmä z čerstvej zeleniny, chudého mäsa, rýb a iných morských živočíchov, niet podľa všetkého lepšej voľby pri príprave a ochucovaní, ako je olivový olej. Divé olivy druhu olivovník európsky (Olea europaea), predkovia zdomácnených olív, rastú na brehoch Stredozemného mora, v jednom z najstarších civilizačných centier. Najrozsiahlejšie sa vyskytujú na južných afrických a východných levantských brehoch, v menšom rozsahu aj na severných, čiže európskych a tureckých brehoch. Ľudia si v týchto oblastiach museli všimnúť potenciálne výhody olív a zdomácniť ich už dávno, na úsvite produkcie potravín alebo krátko nato.
Pilier bohatstva
O tom, kedy presne to bolo, nepanovala medzi vedcami zhoda. Samotný rod Olea sa objavil už v treťohornom oligocéne, pred 20 až 40 miliónmi rokov, vo východnom Stredomorí. Praľudia však iste poznali divé olivy odnepamäti.
Najstaršie dôkazy systematického zberu divých olív sú takisto z východného Stredomoria spred asi 19-tisíc rokov. Tam s najväčšou pravdepodobnosťou došlo aj k ich zdomácneniu. Mnohé archeologické artefakty ukazujú, že olivy boli vo východnom Stredomorí vo veľkom komerčne pestované v rokoch 3 000 až 4 000 pred n. l. Na Kréte sa stali jedným z pilierov bohatstva minojskej, prvej naozaj vyspelej európskej civilizácie.
Zo severného Izraela sú dlhšie známe početné nálezy dokladajúce produkciu olivového oleja dokonca už pred asi 6 500 rokmi, a o čosi neskoršie aj stolových olív. Takže odkedy sú olivy zdomácnenou plodinou? Výskum v údolí rieky Jordán teraz poskytol presvedčivú odpoveď. V jednej z tamojších starovekých dedín sa totiž našli najstaršie známe stopy sadovníckeho pestovania olivovníkov. Nejde pritom iba o samotné olivy – súbežne sú to najstaršie známe stopy využívania ovocného stromu všeobecne ľuďmi.
Prví sadovníci
Výskum bol spoločným projektom Telavivskej a Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme (oboje Izrael) a autormi výslednej štúdie sú Dafna Langgutová a Yosef Garfinkel zo spomenutých inštitúcií. Štúdia vyšla v časopise Nature Scientific Reports. Jej základ tvorí všestranná analýza drevného uhlia z chalkolitickej lokality Tel Tsaf (medená doba) v strednej časti údolia Jordánu, 32,5 kilometra južne od Galilejského mora (Genezaretské jazero) na západnom brehu rieky. Tel Tsaf bola veľká predhistorická dedina v strede údolia Jordánu južne od Bejt Še´anu, obývaná pred 6 700 až 7 200 rokmi. Stáli tam veľké domy s dvormi, s každým súviselo 4 – 5 sýpok zaobleného tvaru. Ich skladovacie kapacity (20 až 30 ton) až 20-krát presahovali priemernú kalorickú spotrebu typickej rodiny, takže tieto sýpky vlastne slúžili ako pokladnice. Bohatstvo dediny sa odrazilo aj v sofistikovanej maľovanej keramike s čierno-červenými geometrickými vzormi na bielom podklade. Popri kamennej pečati a približne 140 odtlačkoch pečatí na nádobách sme tam našli aj objekty pochádzajúce zďaleka: napríklad keramiku Ubajdskej kultúry z Mezopotámie, obsidián z Anatólie, medené šidlo z Kaukazu a ďalšie, opísal lokalitu vedúci vykopávok Y. Garfinkel z Hebrejskej univerzity.
Zdeněk Urban
