Ľudskú civilizáciu neutvárali hranice, ale cesty, ktoré ich prekračujú. Vďaka nim ľudia pešo, na koňoch, s volskými povozmi či karavánami tiav križovali kontinenty a spolu s rôznym tovarom si vymieňali kultúru a poznatky ešte v staroveku.
Staroveký svet nebol svetom izolovaných enkláv a jeho kultúry sa neovplyvňovali iba vo vojnách. Dlhodobo výhodnejším spôsobom, ako sa dostať k zdrojom a technológiám, bol vždy obchod, ktorý stál za vznikom sietí starovekých diaľnic.
Dobrodružný podnik
Za najdlhšiu cestu na svete je považovaná Panamerická magistrála, ktorá vedie od Severného ľadového oceánu v Prudhoe Bay na Aljaške až po najjužnejší cíp Južnej Ameriky. Cez najrozmanitejšie terény vrátane arktickej tundry a tropických dažďových lesov prekračuje hranice 14 krajín. Hoci nesie názov magistrála alebo diaľnica, určite nejde o súvislých 30 000 km viacprúdovej vozovky s bezchybným povrchom.
Napríklad v Kostarike vedie priesmykom Cerro de la Muerte v nadmorskej výške 3 341 metrov. Cesta je tu aspoň asfaltová, zato však plná strmých zákrut a výmoľov – názov priesmyku znamená v preklade Hora smrti, pretože v minulosti tu zahynulo mnoho cestovateľov. V Panamskej šiji medzi Panamou a Kolumbiou zasa tvorí Panamerickú magistrálu nespevnená 100-kilometrová cesta naprieč územím, kde neplatia zákony, a tento úsek patrí medzi najnebezpečnejšie na svete. Niektoré veci sa skrátka až natoľko nemenia. Staroveké diaľnice neboli vždy kompaktné a cestovanie po nich bývalo dobrodružným podnikom – práve tak ako v 21. storočí.
Jantárová cesta
Mineralizovaná živica treťohorných ihličnanov známa ako jantár bola artiklom výmeny už od čias neolitu. Ľudia pripisovali jantáru liečivé vlastnosti a pre svoju krásu bol cenený rovnako ako drahé kovy (zachoval sa záznam o tom, ako si rímsky spisovateľ a filozof Plínius sťažoval, že jantárová soška je drahšia ako zdravý otrok). Najcennejší a najkrajší bol jantár, ktorý ľudia zbierali na brehoch Baltského mora už najmenej pred 13 000 rokmi. Práve vďaka obchodu s ním vznikla jedna z najznámejších diaľnic staroveku, Jantárová cesta.
Termín Jantárová cesta zrejme ako prvý použil v 20. rokoch 20. storočia archeológ José Maria de Navarro z Cambridgeu ako spoločné označenie pre skupinu ciest spájajúcich Baltské a Jadranské more. Soľ zo soľných baní v strednej Európe, ktorú potrebovali národy severnej Európy, sa vymieňala za jantár z baltského pobrežia, ktorý sa potom predával stredomorským národom. Tento obchod dosiahol svoj vrchol, keď sa Rímska ríša rozšírila na sever od Álp. Bol však oveľa starší a hlavné trasy Jantárovej cesty sa používali už približne v roku 3000 pred n. l.
Siete a križovatky
Hlavná trasa Jantárovej cesty viedla od baltského pobrežia cez Calisiu (Kalisz) na juh k Vratislavii (Vroclav) a Brunu (Brno). Na našom území cesta viedla popri západných svahoch Bielych a Malých Karpát k Devínskej bráne. Používala sa aj trasa cez Vlársky priesmyk do miest, kde leží Trenčín, a dolinou Váhu a Dudváhu k Bratislave, odkiaľ sa pokračovalo na Carnuntum.
Carnuntum v severnom Rakúsku, neďaleko našich hraníc, bolo postavené v roku 6 pred n. l. ako zimný tábor pre veliteľa rímskych légií v Panónii a budúceho cisára Tiberia. Postupne sa stalo prosperujúcim 50-tisícovým mestom a jednou z hlavných zastávok na Jantárovej ceste, ktorá sa tu križovala s tzv. Limeskou cestou (podľa Limes Romanus – severná hranica Rímskej ríše). Systém 900 strážnych stanovíšť a 120 pevností pozdĺž hranice poskytoval cestujúcim na tejto takmer 900 km dlhej obchodnej ceste ochranu a zázemie.
Z Carnunta viedla Jantárová cesta cez Scarbantiu (Šopron), Savariu (Szombathely) a Emonu (Ľubľanu) až do mesta Aquileia na brehu Jadranského mora. V Aquilei sa veľká časť jantáru spracovávala a posielala v podobe šperkov ďalej. Existovala aj západná trasa od Severného mora pozdĺž riek Meuse alebo Rýna, ďalej pozdĺž riek Saône a Rhôna až k Stredozemnému moru pri súčasnom meste Marseille. Táto trasa sa nazývala Etruská cesta.
R
