Satelitné pozorovania odhalili stratené rameno Nílu, po ktorom zrejme lode dopravovali kamenné kvádre a iný materiál k staveniskám pyramíd.
Návštevníka staroegyptských pyramíd sprvoti zarazí kontrast týchto viac či menej zachovaných impozantných stavieb s okolitým púštnym prostredím. Týka sa to aj troch najznámejších pyramíd v Gíze, mnohomiliónovej časti súmestia Káhira-Gíza, ležiacej na západnom brehu Nílu (tak ako Budín v Budapešti).
Nezodpovedané otázky
Pyramídy v Gíze sú prvým zo slávnych starovekých siedmich divov sveta. Vyvýšený úsek púšte, kde sa nachádzajú tieto približne 4 500-ročné hrobky faraónov 4. dynastie Starej ríše Chufeva, Chafréa (Racheva) a Menkauréa, obklopuje v súčasnosti mestská zástavba, ktorú fotografie a filmové dokumenty zachytávajú len málokedy. Samozrejme, pred tisícročiami to nemusela byť púšť, podobne ako v danom čase nebola na miestach pôsobivých stavebných pamiatok v Mezopotámii. Pred ďalšími tisíckami rokov nebola púšťou ani veľká časť Sahary (patrí do nej egyptská Západná púšť s pyramídami), ako ukazujú skalné maľby žírnej savany s množstvom zvierat a ľudskými lovcami napríklad v alžírskom Tassili n´Ajjer.
Tak či onak, pri skúmaní, ako boli vybudované Veľké pyramídy v Gíze a desiatky ostatných, sa vynára otázka, ako ich budovatelia dostali na staveniská také množstvá masívnych kvádrov a iných kamenných zložiek stavby? Veď niektoré pochádzali z miest vzdialených až 800 kilometrov v Hornom Egypte. Ponúka sa odpoveď – loďami po Níle. Lenže vtedy tiekol a doteraz tečie niekoľko kilometrov východne od pyramíd. Odhady počtu budovateľov pyramíd po moderných ergonomických a logistických analýzach klesli zo státisícov, ako udávali správy antických návštevníkov Egypta, ktorým to povedali miestni (najznámejší bol grécky historik Hérodotos), na súčasných necelých desať-, nanajvýš dvadsaťtisíc. To sa už pri počte obyvateľov Egypta pred 4 500 rokmi približne 1,5 milióna (v súčasnosti vyše 100 miliónov na takmer rovnakej ploche úrodnej zeme!) javí únosné. Pri preprave ťažkých bremien si museli nejako pomôcť. Zvíťazil názor, že k pyramídam viedli od Nílu umelé vodné kanály. Našli sa aj isté stopy, no dobový Níl mohol mať aj stratené ramená. A jedno sa teraz skutočne našlo.
Radarové oko z orbity
O jeho objav sa zaslúžil jedenásťčlenný medzinárodný tím vedcov, ktorý viedla Eman Ghoneimová zo Severokarolínskej univerzity vo Wilmingtone v USA. Objav oznámili v časopise Nature Communications Earth & Environment. Použili satelitné pozorovania a merania západného brehu Nílu od Gízy na juh, osobitne radarové zo satelitu Európskej kozmickej agentúry Sentinel-1, ktoré doplnili pozemnými geofyzikálnymi a geologickými analýzami. Vyšli zo základnej skutočnosti, že takmer všetky známe staroegyptské pyramídy sa nachádzajú v úzkom páse, ktorý lemuje vo viackilometrovej vzdialenosti hlavný tok rieky.
Celkove sa zamerali na 31 pyramíd, od Veľkej trojice v Gíze cez pyramídy v Abusíre, Sakkáre a Dahšúre až po najjužnejšie v Lište. Vybudované boli v približne tisícročnom rozpätí, počnúc pred cca 4 700 rokmi, od 3. po 13. dynastiu. Satelitné dáta odhalili a výskumy na zemi potvrdili viaceré úseky 64 kilometrov dlhého a miestami až pol kilometra širokého ramena Nílu (išlo teda o dostatočne veľkú vodnú cestu), v súčasnosti sčasti zasypaného pieskom a kameňmi, sčasti skrytého v hĺbke 1 až 1,5 metra pod neustále obrábanou poľnohospodárskou pôdou, lemujúcou po oboch stranách tok Nílu.
Rameno pod povrchom
Členovia tímu na základe sedimentov zistili, že Níl mal v ére pyramíd oveľa väčší prietok a že rieka sa na viacerých miestach štiepila na niekoľko ramien. Ladilo to so spomenutými úvahami, že jedno také rameno mohlo tiecť pred severojužným reťazcom pyramíd. Eman Ghoneimová s kolegami postupne lokalizovali jeho priebeh pod úpätím plošiny Západnej púšte veľmi blízko pyramídových polí. Pomohli im údaje z geofyzikálnych prieskumov, ako aj z vrtov do sedimentov, pri ktorých sa podarilo dokázať riečny pôvod. Narazili tiež na viaceré podzemné stopy tečenia vody. Všetko poukazovalo na bývalé rameno Nílu.
Zdeněk Urban
