Šport priťahuje technologické novinky takmer ako kozmonautika či medicína. Pri súťažení, v ktorom často o víťazstve rozhodujú už milimetre či stotiny sekundy, je každá pomoc, ktorú môže športovcom poskytnúť veda, vítaná.
Obuv, oblečenie, náradie aj tréningové vybavenie – veda a technika sú v športe prítomné všade. Technologické inovácie nepochybne pomohli k tomu, že pri porovnaní súčasných športových rekordov s tými staršími to niekedy vyzerá, akoby sa za niekoľko desaťročí zrýchlila evolúcia nášho živočíšneho druhu.
Hodina za sto rokov
Na prvých moderných olympijských hrách v roku 1896 v Aténach zvíťazil v maratónskom behu domáci atlét Spyridon Louis s časom 2 hodiny 58 minút a 50 sekúnd. Okrem toho, že vybojoval zlatú medailu v tejto starodávnej disciplíne práve pre Grécko (čo domáci fanúšikovia vnímali ako výraz historickej spravodlivosti), pre medzinárodné publikum bola dôležitá aj skutočnosť, že S. Louis zabehol trať v čase pod tri hodiny. Súčasný svetový rekord v maratónskom behu drží od roku 2022 kenský bežec Eliud Kipchoge s časom 2 hodiny 1 minúta a 9 sekúnd. E. Kipchoge v roku 2019 dokonca zabehol maratón pod dve hodiny, to však bolo na špeciálnom uzatvorenom podujatí vo Viedni v laboratórnych podmienkach, preto sa tento výkon oficiálne neuznáva.
Tak či onak, za 126 rokov sa najlepší výkon na najdlhšej bežeckej trati oficiálne zlepšil takmer o hodinu. A to bola maratónska trať v časoch Spyridona Luisa ešte vytyčovaná pomerne voľne, takže jej dĺžka sa blížila k 40 km. Až v 20. rokoch bola štandardizovaná na súčasných 42,195 km, čiže teraz je o celé dva kilometre dlhšia. Podobné efektné zlepšenia možno nájsť v mnohých ďalších športoch. Čo sa stihlo tak radikálne zmeniť?
Zázemie aj technológie
Jedným z dôvodov je bezpochyby zlepšovanie zázemia športu. Vrcholový šport bol od začiatku 20. storočia profesionalizovaný. Okrem iného to znamená, že na veľkých podujatiach za každým atlétom, bez ohľadu na to, či je oficiálne amatérom alebo sa danému športu venuje ako svojmu zamestnaniu, stojí celý štáb špecialistov, trénerov a fyzioterapeutov. Samotní športovci sa tiež väčšinou úzko špecializujú na jednu disciplínu, čo im umožňuje sledovať cielené tréningové programy a sústredené štúdium techniky. Ak nemožno byť najlepším vo všetkom, možno sa zamerať na jednu oblasť a v tej vyniknúť.
Ako si však všimne každý už pri pohľade na staré fotografie, najmarkantnejšie sa zmenila výbava športovcov. Materiály, z ktorých je vyrobený odev, obuv a náradie športovcov, pred sto rokmi neexistovali. Výrobné technológie sú prispôsobované pre potreby konkrétneho športu: špeciálne tkaniny, z ktorých sú plavecké úbory, náradie vynikajúce pevnosťou alebo pružnosťou podľa typu športu atď. Znamená to podvádzanie? Neboli výkony naturálnych športovcov, ktorí pracovali len s tým, čo bolo bežne na dosah, rýdzejšie a hodnotnejšie?
Prekonať hendikepy
Väčšinu tohto zlepšenia (športových výkonov) možno pripísať zlepšeniu ľudského výkonu, uviedla pred časom na túto tému v časopise americkej Spoločnosti pre minerály, kovy a materiály JOM materiálová vedkyňa Francis Froesová z Univerzity v Idahu. Ako argument proti námietke neetickosti využívania moderných technológií v športe F. Froesová pripomenula paralympiády, ktoré by bez nich vôbec neexistovali. V roku 1896 sa nekonali žiadne olympijské hry pre osoby, ktoré potrebujú protézy končatín. Paraplegik sa mohol len ťažko pohybovať, nieto ešte súťažiť v atletickej súťaži. V roku 1992 však už paraplegik mohol nielen súťažiť, ale mohol prekonať väčšinu z nás, ktorí používame všetky končatiny, uviedla.
Na paralympiáde 1992 v Barcelone prekonal paraplegik Joe Gaetani rekordy v šprintoch na 100 a 200 metrov aj vďaka protetickému zariadeniu Springlite, vybavenému tenkým nosným pylónom z uhlíkových vláken a epoxidu, ktorý poskytol rovnováhu tuhosti a ohybu pri podstatne nižšej hmotnosti v porovnaní s bežnými materiálmi, ako je drevo (1 kg v porovnaní so 4,5 kg). Spätné ukladanie energie pomáhalo výkonu nositeľa a umožňovalo chôdzu alebo beh na väčšie vzdialenosti s menšou únavou a nepohodlím ako pri tradičných protézach. Bežec Tony Volpentest, ktorý sa narodil bez nôh, získal svoje medaily na karbónovo-grafitových chodidlách priskrutkovaných k objímkam z uhlíkových kompozitov. Toto zariadenie funguje ako odrazový mostík. Pri každom kroku bežec udiera do dráhy, čo ho katapultuje dopredu efektívnejšie, ako keby bežal na ľudských nohách. Pre šprintérov je takáto protéza tuhá a pružná, pre maratóncov tlmí nárazy. V súčasnosti už vyvíjajú aj bionické protézy, ktoré snímajú aktivitu kostrových svalov a prenášajú ju do intuitívnejšieho pohybu umelej končatiny.
