Najnovšie výskumy a zistenia talianskych vedcov prinášajú doplňujúce informácie, že najznámejšiu sopečnú katastrofu v Pompejach mohlo sprevádzať silné zemetrasenie.
Výbuch sopky Vezuv juhovýchodne od Neapola v roku 79 nie je najsilnejší známy prejav vulkanizmu. Ani najničivejší či najsmrtonosnejší. No určite je najznámejší, aspoň v povedomí európskeho kultúrneho okruhu. Zaslúžili sa o to najmä dva listy rímskeho právnika, administrátora a spisovateľa Plínia mladšieho (61 – asi 113) historikovi Tacitovi, aj keď vznikli takmer 30 rokov po katastrofe. Opísal v nich zničenie sídel v blízkom okolí sopky.
Zložitá skladačka
Najpostihnutejšie boli mestá Pompeii (Pompeje), Herculaneum a Stabiae. Výbuch ich zasypal až šiestimi metrami popola a pemzy. Plínius mladší ho sám sledoval z Misena na druhej strane Neapolského zálivu a podrobnosti vedel aj od iných priamych svedkov. Nuž a jeho strýko (a adoptívny otec), rímsky prírodovedec, historik a vysoký vojenský činiteľ Plínius starší (23/24 – 79) zahynul v Stabiae pri úsilí pomôcť spriatelenej rodine. Ako veliaci admirál vtedy nariadil rímskym vojnovým lodiam v Misene, aby zachraňovali utečencov z pobrežia. Listy Plínia mladšieho hovorili aj o silných otrasoch zeme pri sopečnom výbuchu. Hoci to pri vulkanizme nie je výnimočné, v prípade Vezuvu v roku 79 nebolo ľahké rozlíšiť účinky vulkanizmu a zemetrasenia. Pozornosť sa sústredila na vulkanizmus.
Viac svetla do toho teraz vniesli siedmi talianski vedci z Národného geofyzikálneho a vulkanologického inštitútu (INGV) a Pompejského archeologického parku. Prvým autorom výslednej štúdie, ktorú uverejnili v časopise Frontiers of Earth Science, bol vulkanológ Domenico Sparice z Vezuvského observatória INGV. Rozlíšenie súbežných vplyvov sopečného výbuchu a zemetrasenia pripomínalo zložitú skladačku, v ktorej treba všetky dieliky starostlivo umiestniť na správne miesto. Až tým sa odhalí celkový obraz. Preukázali sme, že v zničení Pompejí počas sopečného výbuchu zohrala významnú úlohu aj seizmicita, vysvetlil D. Sparice.
Smrtonosné múry
Nové poznatky vzišli z vykopávok v Casa dei Pittori al Lavoro (Dom pracujúcich maliarov) v Pompejach. Našli sme tam špecifické znaky, ktoré sa nedali zlúčiť s účinkami vulkanických javov opísaných v odbornej literatúre venovanej Pompejam. Museli mať iné vysvetlenie, konštatoval člen tímu Mauro Di Vito z Vezuvského observatória INGV. Vedci v predmetnom zrútenom dome objavili dve kostry s mnohými ťažkými zlomeninami a stopami iných traumatických zranení. Také čosi bolo pri samotnom sopečnom výbuchu dosť neočakávané. Výbuch zastihol Pompejčanov uprostred bežných denných činností. Pemza a častice horúceho popola údajne padali na mesto dlhé hodiny a ľudia sa pred nimi usilovali skryť. Tým, čo po tomto prívale sopečného spadu z oblohy ešte zostali nažive, sa mohlo zdať, že už sú v bezpečí. No len dovtedy, kým sa nezačala silno triasť zem.
Ľudí, ktorí nestihli utiecť z budov, kde sa skryli pred spadom, pravdepodobne zavalili múry beztak nadmerne zaťažených domov, ktoré sa zrútili vplyvom zemetrasenia. Taký bol aj osud dvoch jednotlivcov, ktorých kosti sme odkryli, priblížila členka tímu antropologička Valeria Amorettiová z Výskumnej stanice Pompejského archeologického parku. S kolegami objavili pozostatky dvoch približne 50-ročných mužov. Polohy kostier ukázali, že jedinca 1 náhle zavalil veľký kus múru a utrpel zranenia, ktoré ho okamžite usmrtili. Jedinec 2 sa zjavne usiloval uniknúť podobnému osudu a chránil sa okrúhlym dreveným predmetom, ktorého stopy vedci našli v sopečných sedimentoch. Nepomohlo to, takisto zahynul na mieste. Viaceré dôkazy nasvedčujú, že ani jeden nezomrel po vdýchnutí popola či vplyvom extrémneho tepla, lebo obaja ležali na pemze, nie v nej či pod ňou. Výbuch zjavne najprv prežili a zavalili ich až neskôr múry, rútiace sa počas dočasného poklesu sopečnej činnosti, kým zasa nezačali lietať vzduchom mohutné tzv. pyroklastické prúdy plynov, kvapaliny a pevných častíc vymrštené sopkou.
Zdeněk Urban
