Vedci pri porovnaní genetických a archeologických údajov zistili, že najlepší priateľ človeka pochádza z dvoch rôznych, dnes už možno vyhynutých populácií vlkov, ktoré žili na opačných koncoch Eurázie. To naznačuje, že psi boli domestikovaní až dvakrát.
Otázkou odkiaľ pochádzajú psi sa trápia vedci už poriadne dlho. Niektorí si myslia, že psi boli domestikovaní v Európe, iní predpokladajú, že sa tak stalo v strednej Ázii alebo Číne. Najnovšie prišli výskumníci s názorom, že psi nezávisle pochádzajú až z dvoch rôznych lokalít.
Veľkú štúdiu, ktorá bola financovaná Európskou radou pre výskum a Radou pre výskum prírodného životného prostredia viedli vedci z Oxfordskej univerzity. V rámci nej bola vykonaná kompletná rekonštrukcia vývoja psov – rekonštrukcia, ktorá sa začala analýzou genómu 4 800 rokov starých kostí stredne veľkého psa z Neolithic Passage Tomb v írskom Newgrangi. Tím tiež preskúmal mitochondriálnu DNA 59 dávnych psov starých 3 000 až 14 000 rokov a následne ju porovnal s genetickými charakteristikami viac než 2 500 súčasných psov.
Výsledky analýz ukázali, že dnešné populácie psov žijúce vo východnej Ázii a v Európe sa navzájom od seba geneticky líšia. Toto populačné genetické rozdelenie je pritom mladšie, než výskyt psov v Európe. U európskych psov bola zaznamenaná veľká premena populácie, keď bola nahradená väčšina vtedajšej miestnej populácie psov – to naznačuje, že do Európy v tom čase prišli psi z nejakých vzdialených končín. Archeologické záznamy ukázali, že na západe a aj na východe sa psi objavili pred viac než 12 000 rokmi, avšak v strednej Ázii to bolo maximálne pred 8 000 rokmi.
Ak sa spoja všetky poznatky nadobudnuté vďaka tejto štúdii, naznačuje to, že psi boli domestikovaní z dvoch geograficky oddelených populácií vlkov na opačných stranách Eurázie. Prišlo obdobie, kedy sa východní psi dostali spolu so sťahujúcimi sa ľuďmi do Európy, kde takmer úplne nahradili dávnych európskych psov. Väčšina dnešných psov má európske aj ázijské korene, čo je zrejme dôvod prečo genetické štúdie dlho nemohli prísť pôvodu psov na kĺb.
Vedci v súčasnosti analyzujú tisíce dávnych psov a vlkov s cieľom overiť výsledky svojej štúdie ako aj určiť presný čas a miesto pôvodu našich najstarších domácich zvierat. Profesor Greger Larson z Oxfordskej univerzity podotkol, že domestikácia zvierat je ojedinelou udalosťou a na vyvrátenie predpokladu, že u každého zdomácneného druhu prebehla len raz je potrebný veľký rozsah dôkazov. DNA analýza vykonaná jeho tímom však spolu s archeologickými záznamami naznačuje, že doterajšie poznatky o zrode psov je potrebné zrevidovať. Dodal, že dôvodom prečo sa vedci tak dlho nevedeli zhodnúť je možno fakt, že oba tábory mali v konečnom dôsledku pravdu.
Laurent Frantz z Oxfordskej univerzity povedal, že rekonštruovanie minulosti z modernej DNA je podobné čítaniu učebníc dejín – nikdy sa nevie, či tie najdôležitejšie časti neboli vymazané. Naproti tomu dávna DNA je ako stroj času, ktorý nám umožní pozorovať minulosť priamo takú aká bola.
Profesor Dan Bradley z Trinity College Dublin uviedol, že kosť psa z Newgrangu mala zo všetkých podobných vzoriek doteraz najlepšie zachovanú DNA – tá vedcom ponúkla pohľad do prehistorického genómu nevídanej kvality.
Profesor Keith Dobney z Liverpoolskej univerzity nakoniec dodal, že úzka a priateľská spolupráca s kolegami z celého sveta viedla k tomu, že po dlhom čase sa začali genetické a archeologické údaje na túto tému konečne zhodovať. Vďaka tomu bude zrejme konečne možné odhaliť skutočnú minulosť najlepšieho priateľa človeka.
