Najstaršia dekódovaná DNA baktérií dokladá priamu spojitosť poľnohospodárstva a pastierstva so vznikom aj v súčasnosti vážnej infekčnej choroby.
Na počiatku ľudskej civilizácie bola produkcia potravín. Inak by oveľa menej početné ľudstvo (definované ako druh Homo sapiens, sapienti) stále žilo spôsobom lovcov-zberačov. Náš druh je civilizovaný iba posledných niekoľko percent jeho biologickej existencie. Najstaršie známe stopy sapientov vo fosílnom zázname majú vyše 300-tisíc rokov. No najstaršie známe plne rozvinuté civilizácie (Mezopotámia, Egypt, Čína) majú iba čosi vyše 5-tisíc rokov. Treba pridať ešte 5- až 8-tisíc rokov po záver poslednej ľadovej doby pred cca 13-tisíc rokmi. Počas týchto tisícročí, v mladšej kamennej dobe čiže neolite, sa vytváral nevyhnutný základ vzniku plne rozvinutých civilizácií.
Bola ním produkcia potravín, pestovanie plodín a chov zvierat po ich zdomácnení z divých rastlinných a živočíšnych predkov. Jej korene treba hľadať hlbšie v čase. Na Blízkom východe ľudia systematicky zbierali, ba aj pestovali v malom rastliny už pred vyše 20-tisíc rokmi. A zdomácnenie vlka prebehlo na viacerých miestach ešte dávnejšie. No naplno sa produkcia potravín utvorila až pred 5 až 10 tisícročiami. Prečo to bolo civilizačne dôležité? Produkcia potravín umožnila usadnutý život, vytváranie a skladovanie prebytkov, a tým rast počtu ľudí, oslobodenie časti z nich od každodenného získavania potravy, profesijnú a politicko-kultúrnu špecializáciu. Stály život v dedinách a neskôr mestách postupne viedol k zjednocovaniu do štátnych útvarov.
Nič nie je zadarmo
Malo to však svoju odvrátenú stranu. S chovom zvierat, ktorý znamenal každodenný blízky styk, sa na sapientov preniesli aj zvieracie mikróby. Síce len menšina a zväčša neškodné, ale niektoré mali choroboplodný potenciál. To viedlo k neraz smrtonosným epidémiám, ak niektorý kmeň toho či onoho mikróba zmutoval. Avšak sapienti, ktorí chovali hospodárske zvieratá, mali predsa len určitú výhodu. Epidémie v nich vypestovali určitú imunitu. A ak sa stretli s inými etnikami, ktoré zvieratá nechovali a túto imunitu nemali, infikovali ich.
Najmarkantnejším príkladom je podmanenie veľkých indiánskych ríš Aztékov a Inkov po príchode španielskych dobyvateľov do Nového sveta. Bitky aj proti oveľa početnejším indiánskym vojskám síce priamo vyhrávali vďaka oceľovým brneniam, mečom, kopijam a halapartniam (strelné zbrane sprvoti hrali skôr odstrašujúcu úlohu) a najmä koňom, ale sotva by uspeli, keby moc oboch týchto indiánskych ríš nepodlomili infekcie zavlečené Európanmi, najmä kiahne. Choroby sa totiž, najmä u Inkov, občas šírili s tovarom európskeho pôvodu dlho pred konkvistadormi. Zahubili pravdepodobne až vyše 90 percent pôvodných Američanov.
Zdeněk Urban
