Slovom kyáneos označovali starovekí Gréci modrú farbu. Toto slovo prežilo v rôznych podobách až do súčasnosti. Nájdeme ho v chemických, geologických, medicínskych a iných názvoch. Kde všade sa skrýva spolu s ďalšími pôvodnými označeniami modrej farby?
Histórii výroby modrých farieb sme sa venovali v hlavnej téme Quarku 12/2021. Príbeh sa končil nástupom chemických metód ich výroby v Nemecku. V úplných začiatkoch sa pôvodné názvy modrej začali presúvať do názvov chemických látok a aj ďalších odborných názvov v iných vedných odboroch.
Anilín
Nie je asi žiadnym prekvapením, že pôvodné názvy modrej možno objaviť v mnohých súčasných názvoch chemických látok. Snáď najväčšiu pozornosť si zaslúži názov anilínu (C6H5NH2). Je takmer symbolický, pretože je to látka, ktorá ukončila tisícročia trvajúcu éru rastlinného indiga objavom tzv. anilínových farieb. Anilín má totiž pôvod v arabskom názve indiga (al nil, resp. anil). Táto zapáchajúca, olejovitá a zároveň jedovatá kvapalina bola prvýkrát pripravená už v roku 1826 pri tepelnom destilačnom rozklade rastlinného indiga. Taktiež z indiga a hydroxidu draselného sa ju podarilo v roku 1840 pripraviť nemeckému chemikovi Carlovi Juliusovi Fritzschemu (1808 – 1871).
Je jasné, že vyrábať anilín z indiga by v priemyselnom meradle nemalo žiaden zmysel. Tejto veľkovýrobe otvorilo cestu až priemyselné spracovanie uhoľného dechtu, z ktorého okrem iných látok možno získať aj benzén (C6H6), bezfarebnú kvapalinu so sladkastou vôňou. Zároveň bolo potrebné zvládnuť technológiu nitrácie benzénu na nitrobenzén (C6H5NO2) a následne jeho katalytickú redukciu na anilín. To sa udialo začiatkom 2. polovice 19. storočia. Hlavnú zásluhu na zvládnutí posledného kroku mal francúzsky organický chemik Pierre Jacques Antoine Béchamp (1816 – 1908), mimochodom odporca a rival známeho francúzskeho lekára, chemika a biológa Louisa Pasteura.
Anilínové farby a BASF
Ak hľadáme modrú farbu v ďalších názvoch, máme naporúdzi názov veľkého nemeckého koncernu BASF, ktorý je skratkou pôvodného názvu fabriky Badische Anilin- und Soda-Fabrik. Tá bola najväčším svetovým výrobcom anilínových farieb.
V histórii objavovania chemických metód výroby anilínových farieb by sme nemali zabudnúť na nemeckého chemika Friedlieba Ferdinanda Rungema (1794 – 1867). Už v roku 1834 pripravil z čiernouhoľného dechtu a bieliaceho aj dezinfekčného činidla chlórnanu vápenatého Ca(OCl)2 (tzv. chlórového vápna) modrú látku podobnú indigu. Nazval ju kyanol, respektíve cyanol, podľa krásneho modrého sfarbenia. Chémia sa v tomto prípade ukázala ako úžasná veda, pretože z dvoch nepríjemne vyzerajúcich a zapáchajúcich látok vznikla nádherná farebná látka.
Pre chemicky vyrobenú modrú látku sa zaužíval názov syntetické indigo. Má rovnaké zloženie ako látka izolovaná z pôvodných rastlín indigovníka pravého (Indigofera tinctoria) a farbovníka obyčajného (Isatis tinctoria). Jeho komerčná výroba sa začala koncom 19. storočia. V 21. storočí sa asi 90 % jeho výroby používa na farbenie džínsov. Táto móda má už dlhšiu tradíciu a je pokračovaním stáročia trvajúcej histórie modrých pracovných odevov a vojenských uniforiem vyrobených s použitím rastlinného indiga. Jej pôvod je na území niekdajšieho Pruska a práve modrá farba pruských uniforiem má úzku súvislosť s názvami syntetického farbiva pruská modrá alebo berlínska modrá.
Kyanovodík a kyanidy
Asi najväčšou poklonou starogréckemu tmavomodrému farbivu kyáneos je názov kyanidovej -CN skupiny, presnejšie kyanidového aniónu CN–. Tá je začlenená do názvov mnohých látok, medzi ktoré patria mimoriadne toxické, ale zároveň aj neškodné látky alebo dokonca zdravé, dobre vyzerajúce a liečivé. K toxickým látkam patrí napríklad kyanid draselný, prípadne iné kyanidy, nenápadné a veľmi nebezpečné kryštalické látky podobné kryštálovému cukru. Kyanidy sa obyčajne využívali na extrakciu zlata z rúd.
Podobne nevinne vyzerá aj kyanovodík HCN, bezfarebná, ako mandle voňajúca kvapalina, ktorá sa uvoľňuje pri styku kyanidov so vzdušným oxidom uhličitým. Práve táto látka reprezentuje v názve článku modrú farbu ako farbu smrti. Pôvodne sa používala ako jed na hubenie hmyzu a potkanov, no ľudia jej vymysleli vražedné použitie v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Vo veľkom sa pre tento účel vyrábala v nacistickom Nemecku v chemickom podniku IG Farben. Ten sa postaral o najnehanebnejšie zneužitie tohto názvu modrej farby. Tento podnik poznáme aj v Bratislave, pretože počas poslednej svetovej vojny okrem iného zmodernizoval aj výrobu nitroglycerínu a iných výbušnín v známom podniku Dynamit Nobel.
Kyanovodík má aj mnoho užitočných použití napríklad pri výrobe plastov a liekov. Tie druhé skôr reprezentujú farbu života. Tu možno pripomenúť, že jedna z teórií vzniku života na Zemi vychádzala z hypotézy, že kyanovodík zohral úlohu pri syntéze najjednoduchších organických látok. Tomu nahráva aj skutočnosť, že táto látka bola dokázaná aj v medzihviezdnom priestore a atmosfére niektorých planét.
Pruská modrá a antokyány
Kyanovodík má s modrou farbou aj inú súvislosť. Dal sa pripraviť z modrého pigmentu nazývaného pruská modrá a preto bol jeho pôvodný názov odvodený od tohto názvu ako pruská alebo modrá kyselina (Blausäure). Pripravil ju v roku 1752 francúzsky chemik Pierre Macquer a neskôr v roku 1782 švédsky chemik Carl Wilhelm Scheele. Zloženie zdrojového pigmentu známeho aj pod názvom berlínska či parížska modrá vyjadruje chemický vzorec (FeIII4[FeII(CN)6]3). Bolo to prvé syntetické farbivo známe už od roku 1706. Podobne ako indigo, je to vo vode nerozpustná látka, čo je možno prekvapujúce. Častice týchto pigmentov sú totiž také malé, že môže vzniknúť dojem, že ide o vo vode rozpustné látky tvoriace pravé roztoky. Ide však o koloidné roztoky. Na rozdiel od kyanovodíka pruská modrá toxická nie je. Používa sa ako protijed pri otravách spôsobených niektorými ťažkými kovmi alebo rádioaktívnymi izotopmi, ale napríklad aj v tlačiarenských toneroch a na zlepšenie belosti bielej farby malým prídavkom modrej.
Modré názvy majú aj antokyány, vo vode rozpustné rastlinné farbivá. V preklade sú to modré kvety (gr. ánthos – kvet). Ich farba však väčšinou modrá nie je, môže byť červená, fialová, žltá alebo zelenožltá. Výrazne závisí od pH hodnoty roztoku. Chemických látok obsahujúcich v názve kyano je veľa.
Modré sú tiež rôzne tlačiarenské alebo umelecké techniky ako kyanotypia, teda fotochemická modrotlač, kyanografia, stará kopírovacia technika alebo u nás známa modrotlač. Všetky využívali niektoré z už uvedených pigmentov. Pri modrotlači to bolo prírodné a neskôr syntetické indigo.
V prírodných vedách a medicíne
Niektoré súčasné oficiálne názvy minerálov a hornín prebrali v nejakej podobe staré názvy modrých kameňov. Modré názvy majú minerály azurit, kyanit, kyanotrichit (modré vlasy), lazulit (arab. azul – nebo), glaukonit (je však zelený) a indigolit. Hornina glaukofanit je označením pre modrú, respektíve glaukofánovú bridlicu (lat. glaucus – označovala šedú a modrošedú).
Cyanóza je zasa choroba prejavujúca sa modrým sfarbením kože a glaukóm je zelený očný zákal. Tieto názvy nájdeme aj inde; napríklad glaukus je rod malých a jedovatých morských slimákov.
Nakoniec asi to najlepšie. Za život na Zemi vďačíme skupine baktérií známych pod skupinovým názvom sinice. Na našej planéte sú už takmer tri miliardy rokov a ako prvé sa postarali o produkciu kyslíka do atmosféry. Väčšina ich latinských názvov začína súborom písmen cyano. V slovenčine sú známe pod názvami cyanobaktérie, modré riasy, modrozelené baktérie či modrozelené riasy.
Staré alebo nové názvy modrej často nájdeme aj mimo prírodných vied, v technických vedách, náboženstvách a umení. To je však už úplne iná téma. Aspoň jedna zmienka: CyanogenMod bol napríklad alternatívny operačný systém založený na systéme Android.
Text a foto prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
