V našej prírode sa môžeme stretnúť s rôznymi druhmi chrobákov. Medzi najzaujímavejšie patria najmä druhy z čeľade fuzáčovitých (Cerambycidae), ktorých charakteristickým znakom sú neobvykle dlhé tykadlá. Okrem zaujímavého vzhľadu patria tieto chrobáky aj k významným druhom drevokazného hmyzu.
Fuzáče patria k najbohatším čeľadiam chrobákov, s počtom viac než 25-tisíc druhov, a sú rozšírené po celom svete. Ich najbohatší výskyt je sústredený v tropických a subtropických oblastiach, kde sa vyskytuje aj najväčší počet druhov. Na európskom kontinente poznáme približne 500 druhov, z toho asi 210 sa vyskytuje aj na území Slovenska.
Väčšinu fuzáčov charakterizujú štíhle telo a neobvykle dlhé tykadlá, ktoré pri viacerých druhoch presahujú (niekedy až niekoľkonásobne) dĺžku ich tela. Býva pravidlom, že samček má tykadlá dlhšie ako samička. Svojím výzorom preto často upútajú pozornosť nejedného návštevníka prírody. Ich veľkosť je rôzna, od niekoľkých milimetrov až po niekoľko centimetrov. Rekordérom vo veľkosti a hmotnosti je tropický fuzáč titan obrovský (Titanus giganteus) s veľkosťou až 220 mm a váhou 65 g.
Dlhý a krátky život
Fuzáče zaraďujeme medzi fytofágne druhy. Ich vývoj prebieha v rôznych rastlinných druhoch, najmä v kmeňoch drevín alebo v stonkách a koreňoch rôznych bylín. Larvy fuzáčov sú väčšinou biele alebo žltkasté, majú valcovitý tvar s malou hlavou, ktorá je charakteristická silnými hryzadlami. Končatiny, ak ich majú, sú krátke a umiestnené len na hrudnom článku tela. Potrava lariev fuzáčov sa skladá väčšinou z celulózy, ktorá je však málo výživná a ťažko stráviteľná. Larvám preto potravu pomáhajú stráviť symbiotické baktérie, ktoré žijú v ich tráviacom ústrojenstve.
Väčšinu života prežijú fuzáče v larválnom štádiu. Ich vývoj trvá pri bylinožravých druhoch zvyčajne jednu alebo dve vegetačné sezóny, pri druhoch žijúcich v dreve stromov tri až päť rokov, no pri niektorých druhoch aj desať rokov. Po dokončení vývoja sa larva zakuklí a po čase sa premení na imágo, t. j. na chrobáka.
Jeho veľkosť je často podmienená životnými podmienkami larvy. Preto v prírode môžeme nájsť rôzne veľké jedince rovnakého druhu. Je potrebné poznamenať, že vyliahnuté chrobáky už nerastú. Dospelé imága po opustení komôrky, v ktorej sa premenili na chrobáky, žijú len veľmi krátko. Niektoré druhy iba niekoľko dní, iné zopár týždňov. Počas tohto veľmi krátkeho obdobia života je ich hlavnou úlohou spáriť sa a zabezpečiť tak novú generáciu. Samčeky hynú krátko po párení, samičky po nakladení vajíčok.
Najväčší v našej prírode
S rôznymi druhmi fuzáčov sa v našej prírode môžeme stretnúť na rozličných biotopoch. Niektoré druhy obľubujú kvetnaté lúky, iné zasa lesy, parky, záhrady, lesostepi a ďalšie biotopy. Medzi naše najväčšie druhy fuzáčov patrí impozantný fuzáč veľký (Cerambyx cerdo), ktorý je jedným z našich najväčších chrobákov. Dĺžka jeho tela dosahuje veľkosť až 55 mm. Najzaujímavejšia je však dĺžka tykadiel, ktorá je pri samčekoch takmer dvakrát väčšia ako ich telo.
Samičky majú tykadlá kratšie, spravidla nepresahujú veľkosť tela. Imága fuzáča veľkého sa v našej prírode vyskytujú najčastejšie v júni a júli. V tomto období ich v podvečerných a nočných hodinách môžeme pozorovať v blízkosti starých odumierajúcich stromov, kde prebieha párenie. Počas dňa sa najčastejšie ukrývajú v korunách stromov, ale ak máme šťastie, môžeme ich nájsť aj na kmeňoch, kde sa skrývajú v rôznych štrbinách. Živia sa miazgou poranených stromov.
Fuzáč veľký sa najčastejšie vyskytuje v južných predhoriach nižších pohorí, hlavne v teplomilných dubových lesoch s dostatkom starých odumierajúcich stromov. Kedysi bol tento chrobák v našej prírode pomerne hojným druhom a považovali ho za významného technického škodcu dreva. V súčasnosti je už vzácny.
Cyklus vývinu
Fuzáče veľké sa vyvíjajú najmä v dreve starých odumierajúcich dubov (do už odumretých a zdravých stromov vajíčka nekladú), zriedkavejšie aj iných druhov drevín. Samičky kladú dve až tri vajíčka do trhlín a rán starých stromov, pričom najčastejšie uprednostňujú spodnú slnečnú stranu. Larvy po vyliahnutí najprv žijú v odumretej kôre, kde aj prezimujú. V druhom roku života sa prehryzú do lykovej časti stromu a v treťom roku sa zavŕtavajú hlboko do dreva. V ňom vyhrýzajú pomerne veľké a dlhé otvory, ktoré dosahujú až niekoľko desiatok centimetrov. Keďže samičky viacerých generácií kladú vajíčka na ten istý strom, po čase je kmeň rozvŕtaný spleťou chodieb a pripomína známy syr ementál.
Po troch rokoch vývoja sa larvy zavŕtajú hlboko do dreva, kde sa vo veľkej, hákovito stočenej komôrke zakuklia. Imága sa z kukly vyliahnu po jeden a pol mesiaci a v komôrke prezimujú. Až na začiatku letných mesiacov chrobáky vylezú z kmeňa stromu, aby sa spárili a založili nové potomstvo. Je paradoxné, že vyliahnuté chrobáky žijú v porovnaní s vývojom len pomerne krátku dobu a po spárení a nakladení vajíčok uhynú.
Text a foto Ing. Ľubor Čačko
