Spoznanie úplného genómu zo záveru staršej kamennej doby osvetľuje populačnú históriu nášho druhu Homo sapiens v Európe.
Našou kolískou je Afrika. Niekde na jej východe alebo juhu sa pred asi tromi miliónmi rokov zrodil rod Homo. Po ďalšom milióne rokov sa jeho druhu, človeku vzpriamenému (Homo erectus), vyvinuli anatomické znaky, ktoré nás definujú doteraz.
Neandertálci v nás
Od doby pred 1,8 milióna rokmi začal migrovať do Eurázie. Aj najstaršie fosílie nášho druhu, človeka rozumného (Homo sapiens), anatomicky moderného človeka, sa našli v Afrike – najprv 200-tisícročné v Etiópii a potom až viac ako 300-tisícročné v Maroku. Mnoho vedcov si však myslí, že náš druh je ešte starší, čo naznačujú viaceré ešte vždy nezaradené fosílie, najmä tie s guľatou lebkou.
Skorí sapienti opakovane migrovali do Eurázie. V Grécku aj Izraeli sa našli ich približne 200-tisícročné kosti. Nie však spolu, zjavne išlo o ojedinelé malé skupiny. Početnejšia migrácia sapientov z Afriky, ktorej presné príčiny nepoznáme, ale v pozadí boli zrejme výrazné klimatické zmeny, sa začala pred vyše 70-tisíc rokmi. Mohli ju vyvolať aj dlhodobé globálne klimatické dôsledky výbuchu sopky Toba na Sumatre. Ich príchod do Európy však väčšina vedcov kladie až do doby pred asi 50-tisíc rokmi. Tam stretli človeka neandertálskeho (Homo neanderthalensis) čiže neandertálcov. Viac ako náhodne sa s nimi krížili a mali plodné potomstvo. Ešte aj súčasní Európania majú vo svojej DNA 2,2- až 2,7-percentný podiel neandertálskej genetickej informácie.
Zmena pohľadu
Táto migrácia afrických sapientov bola síce rozsiahlejšia ako všetky predchádzajúce, ale nie davová. Vyplýva to aj z celkovej genetickej analýzy moderného ľudstva. Subsaharskí Afričania si zachovali vysokú mieru genetickej premenlivosti, čo je evolučná zbraň proti negatívnym zmenám – v geneticky pestrej populácii sa takmer vždy nájdu jedinci schopní adaptovať sa aj na veľmi negatívne zmeny, prežiť a rozmnožiť sa. Ľudia z ostatných častí zemegule ju však majú pomerne nízku. Klasická hypotéza tvrdí, že k strate vysokej genetickej premenlivosti došlo pri migrácii z Afriky alebo krátko po nej. Z Afriky buď odišla jedna či niekoľko špecifických subpopulácií, alebo ťažká adaptácia na prostredie v Eurázii preriedila prišelcov. Niektorí vedci však z už doterajších genetických náznakov o skorých sapientoch v Európe odvodili záver, že veci sa mali inak. Vyzerá to, že sa nemýlili.
Vyplýva to z úplného zistenia DNA príslušníčky druhu Homo sapiens, ktorá žila pred asi 34-tisíc rokmi. Jej kosti sa našli spolu s kosťami ďalších dvoch pravekých žien v jaskynnom systéme Peştera Muierii neďaleko Baia de Fier na juhozápade súčasného Rumunska. Systém je známy nálezmi kostí jaskynných medveďov, nazvali ho však práve podľa lebiek a ďalších častí kostry spomenutých troch pravekých žien datovaných do rozpätia pred 34-tisíc a 40-tisíc rokmi. Jeho meno totiž v rumunčine znamená Jaskyňa žien. DNA sa vedcom podarilo získať z lebky najmladšej ženy, označenej Peştera Muierii 1 (PM1). Dekódovanie aj analýzu vykonal medzinárodný tím, ktorý viedol Mattias Jakobsson zo švédskej Uppsalskej univerzity. Popri jeho krajanoch v ňom boli výskumníci z Holandska, Španielska a Rumunska. Výslednú štúdiu uverejnili v časopise Current Biology.
Zdeněk Urban
