Genetika verzus legenda

Analýzy DNA z biologických vzoriek pripisovaných snežnému mužovi, mýtickému obyvateľovi Himalájí, jednoznačne ukázali, že patria tamojším medveďom.

Asi všetci sme sa už stretli s príbehmi opisujúcimi pozorovania či nálezy stôp bytostí pripomínajúcich veľké ľudoopy, no vyšších ako človek, ktoré majú obývať vysokohorské prostredie Himalájí, najmä v Nepále, Bhutáne a Tibete. V podaní domorodcov sa označujú ako yeti alebo meh-teh, v nepálčine himamānav, čo znamená snežný muž, respektíve snežný človek. Vyskytujú sa aj názvy chemo, mheti a bharmando. Tieto mýtické bytosti sa počas rokov stali pevnou súčasťou miestneho folklóru. V polovici 19. storočia však ako pikantnosť zaujali návštevníkov z Európy i Ameriky. Yetiovia odvtedy žijú samostatným mediálnym životom. Na celosvetovej vlne záujmu širokej verejnosti sa vynorili aj ich náprotivky v iných kútoch Eurázie, dokonca aj v Amerike a Afrike. O tom, či yetiovia v konečnom dôsledku zosobňujú realitu alebo sú len fikciou, môže rozhodnúť jediné: priame dôkazy. Vítaným príspevkom v tomto duchu je štúdia šiestich výskumníkov z USA, Francúzska, Nórska, Pakistanu a Singapuru, ktorých viedla Charlotte Lindqvistová z Buffalskej univerzity. Uverejnili ju koncom novembra 2017 v prestížnom vedeckom časopise Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences.

Skúmania vzoriek

Vedci sa primárne zamerali na evolučnú históriu záhadných medveďov z Himalájí a Tibetskej plošiny. Ako hlavný nástroj výskumu využili genetickú analýzu biologických vzoriek. Na pamäti však mali tiež legendy o yetioch a súčasne aj skutočnosť, že jedným z vysvetlení je, že ide o zámenu s miestnymi medveďmi. Preto do výskumu zahrnuli aj niekoľko vzoriek uchovávaných v múzeách a súkromných zbierkach, ktoré sa pripisujú yetiom. Celkovo takto preskúmali deväť yetiovských vzoriek. Tento vymedzený súbor tvorila kosť, zub, pokožka, srsť a trus. Všetko sa našlo v himalájsko-tibetskej oblasti. A výsledok? Pre fanúšikov yetiov priam zdrvujúci. Jedna vzorka bola zo psa, zvyšné z miestneho poddruhu ázijských čiernych medveďov (Ursus thibetanus laniger), himalájskych hnedých medveďov (Ursus arctos isabellinus) a tibetských hnedých medveďov (Ursus arctos pruinosus).

Prozaické vysvetlenie

Naše poznatky silne naznačujú, že biologický základ yetiovskej legendy možno hľadať pri miestnych medveďoch. Náš výskum tiež preukazuje, že genetika podobným spôsobom môže rozlúštiť aj ďalšie záhady tohto typu, konštatovala Charlotte Lindqvistová. Zdôraznila, že s kolegami neskúmala yetiovskú DNA ako prvá. Doterajšie genetické štúdie predmetného materiálu však boli pomerne jednoduché a neodpovedali na mnohé dôležité otázky. Tento výskum predstavuje dosiaľ najdôkladnejšiu genetickú analýzu vzoriek, údajne pochádzajúcich z tiel anomálnych, respektíve mýtických tvorov podobných ľuďom, napísali členovia tímu v novej štúdii. Charlotte Lindqvistová spomenula príklad pozoruhodného kopytníka okapia, pripomínajúceho kríženca žirafy, koňa a zebry, ktorý bol pred vedeckým výskumom začiatkom 20. storočia základom legiend o africkom jednorožcovi. Podobne nová štúdia jasne ukázala, že veľká časť yetiovskej legendy sa týka medveďov, povedala Charlotte Lindqvistová. Vzorkami bol napríklad útržok pokožky z končatiny yetiho, uchovávaný v jednom z miestnych kláštorov, a zlomok stehnovej kosti z rozloženého tela yetiho, ktoré sa našlo v istej jaskyni na Tibetskej plošine. Ako sme už spomenuli, vyšlo najavo, že obe vzorky patrili medveďom. Pokožka ázijskému čiernemu a kosť tibetského hnedému. Vedcom sprostredkovala zapožičanie vzoriek a povolenia na odber DNA britská produkčná firma Icon Films, ktorá ich v roku 2016 použila v rámci nakrúcania špeciálneho dokumentu o yetiovskej legende, vysielaného aj u nás na známom televíznom kanáli Animal Planet. Časť vzoriek zo súboru zapožičalo aj múzeum známeho horolezca Reinholda Messnera.

Zdeněk Urban