Analýza radarových dát z už zaniknutej sondy NASA Magellan odhalila nedávny vulkanizmus na dvoch miestach našej susednej planéty.
Venuša zostáva vo verejnom obraze v tieni Marsu. Na Mars čoskoro poletíme, vybudujeme tam kolónie a zachránime sa, keď už to na Zemi bude neúnosné, hlásajú mediálne mantry. Čo keby sme však radšej vážne skúsili vyriešiť pozemské problémy? Lebo zatiaľ niet, a ešte dlho nebude, kam utiecť. Povrch Marsu sa pre náš život nehodí, kolonisti by boli zväčša pod krytmi. A spozemštenie Marsu (umelé zahustenie atmosféry a zvýšenie teploty na povrchu) je a bude viac vecou sci-fi ako reality.
Venuša sa síce veľkosťou a hmotnosťou, a teda hustotou, blíži Zemi, ale na rozdiel od Marsu rotuje extrémne pomaly, pomalšie než obehne Slnko, a navyše opačným smerom. Jej hustá atmosféra (tak ako na Marse z 95 % CO2) vyvíja stokrát väčší tlak než pozemská (na Marse je len asi stotinový), teplota na povrchu sa blíži 500 °C a jej oblaky sa skladajú z kvapôčok kyseliny sírovej.
Objavený vulkanizmus
Úmerne tomuto peklu dosiaľ povrch Venuše priamo skúmalo, aj to iba veľmi krátko, zopár ešte sovietskych sond. Ostatné ju pozorovali z orbity, a to radarmi cez viaceré vrstvy oblakov. Napriek všetkým rozdielom je však Venuša najbližšou analógiou pre porovnávanie so Zemou, navyše ju máme poruke. Nečudo, že planetárni vedci sa nevedia dočkať realizácie plánovaných či navrhovaných misií sond k Venuši, ako sú VERITAS, DAVINCI, VOICE a EnVision.
Vlani ich záujem oživil objav prvého aktívneho vulkanizmu na tejto planéte. Ukončil spory o náznakoch tamojšej pokračujúcej vulkanickej aktivity zo štyroch sopiek a jednej preliačiny. Radary sond síce na povrchu Venuše odhalili desaťtisíce vulkanických útvarov, väčšina vedcov ich však brala ako vyhasnuté. Objav sa týkal rýchlych zmien vulkanického prieduchu na menšej štítovej sopke v masíve veľkej sopky Maat Mons pri rovníku Venuše. Po desaťročiach sa našli v radarových dátach sondy NASA Magellan. Tie isté dáta teraz priniesli objavy nedávnej aktivity dvoch ďalších sopiek na Venuši.
Viditeľné lávové prúdy
V časopise Nature Astronomy to oznámil trojčlenný tím, ktorý viedol Davide Sulcanese z D´Annunziovej univerzity v Pescare v Taliansku. S kolegami analyzoval v dátach sondy Magellan lávové prúdy na sopke Sif Mons v oblasti Eistla Regio a na západe planiny Niobe Planitia. Na základe porovnania radarových snímok získaných sondou v rokoch 1990 a 1992 odhalili na týchto lokalitách utváranie novej horniny, pravdepodobne čerstvo stuhnutej lávy, ktorá sa asi vyliala medzi spomenutými rokmi.
Podľa pozemských analógií by príslušné lávové prúdy mali byť hrubé priemerne 3 až 20 metrov. Erupcia Sif Mons podľa všetkého vyprodukovala približne 30 km2 lávového krytu. Nuž a erupcia v Niobe Planitia až 45 km2, čo sa zhruba rovnalo polovici výkonu havajskej sopky Mauna Loa, najväčšej aktívnej sopky na Zemi, pri jej erupcii v roku 2022.
Zdeněk Urban
