Slovenský literát vedcom
Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský bol nielen humoristickým spisovateľom a publicistom, lekárom, ale aj geológom, mineralógom a botanikom, ako aj popredným činiteľom národnoemancipačného pohybu Slovákov najmä v memorandovom a matičnom období.
Narodil sa 4. marca 1824 v Banskej Bystrici. Pochádzal z rodiny banského úradníka a správcu huty. Keď mal päť rokov, rodina sa presťahovala do neďalekej Ponickej Huty, kde absolvoval ľudovú školu. Žil medzi baníckymi rodinami. V rokoch 1832 až 1840 študoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici. Potom študoval filozofiu na akadémii vo Vacove a na filozofickej fakulte univerzity v Pešti. V roku 1842 sa však stal poslucháčom lekárskej fakulty budapeštianskej univerzity a od roku 1846 študoval vo Viedni, kde v roku 1850 dosiahol doktorát.
Najprv pôsobil v Banskej Bystrici ako cisársko-kráľovský stoličný lekár. Od roku 1853 bol banským a lesným lekárom v Brezne a od roku 1868 v Kremnici. Tam 20. augusta 1908, ako 84-ročný, zomrel.
Používal viacero pseudonymov – Dr. Lesebuch, Ďuro Pinka, Štefan Pinka, Štefan Pinka virkli kaprál –, ale pseudonym Laskomerský používal ako súčasť svojho mena. Išlo o pomenovanie neveľkého vrchu Laskomer (632 m n. m.) na východnom okraji Kremnických vrchov, v mestskej časti Banskej Bystrice Kostiviarska.
Národovec
Bol popredným činiteľom národného emancipačného pohybu. Už počas štúdií v Pešti sa zúčastňoval národných podujatí. Hoci priamo nepatril do skupiny štúrovcov, inklinoval k ich politickému programu. Ako katolícky intelektuál sa usiloval o zblíženie oboch konfesionálnych táborov. V rokoch 1848 – 1849 sa zúčastnil revolúcie už v čase marcového povstania vo Viedni a potom až do mája 1848 pôsobil ako dôstojník akademickej gardy. Po návrate domov ho zmobilizovali ako štábneho lekára do maďarskej národnej gardy a zúčastnil sa bojov pri Žiline a pri Komárne.
Bol spoluzakladateľom a v rokoch 1863 – 1875 aj členom výboru Matice slovenskej i spoluorganizátorom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Taktiež bol stúpencom česko-slovenskej vzájomnosti. Osobitný význam pre kultúru a literárne zblíženie oboch národov malo jeho priateľstvo s českou spisovateľkou Boženou Němcovou.
Literát
Svojou literárnou tvorbou patrí do obdobia medzi romantizmom a realizmom. Bol najlepším humoristom pomatičných čias. Začínal písaním satirických článkov pre periodiká Černokňažník a Národnie noviny, neskôr prispieval do Slovenských pohľadov, Obzoru, Sokola, Orla či Slovenského obrázkového kalendára. Jeho dielo sa skladá najmä z humoresiek, satirickej publicistiky, cestopisov, no okrem toho písal aj poviedky a vlastný životopis. Do mnohých diel vkladal vlastné príbehy a skúsenosti z rozličných období svojho života, takže boli čiastočne autobiografické. Jeho snáď najznámejším dielom je rozprávka zo života slovenského ľudu Lipovianska maša. Jej rukopis sa stratil a autor ju musel napísať nanovo, takže vyšla podľa nového rukopisu až v roku 1874.
Vo svojich cestopisných dielach sa venuje nielen svojim zážitkom, skúsenostiam a príhodám, ale tiež výkladu o umeleckých pamiatkach a prehľadu dejín jednotlivých miest. Pútavo spracovaný vlastný životopis pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života zachytil udalosti v slovenskom emancipačnom hnutí v 19. storočí.
Vedec
Ako absolvent všeobecného praktického lekárstva sa venoval viacerým medicínskym odborom. Zameriaval sa najmä na očné lekárstvo; bol jedným zo zakladateľov pracovného lekárstva, zaoberal sa štúdiom hygieny života lesných robotníkov a ich chorôb. Zaujímal sa však aj o geológiu, mineralógiu, kryštalografiu, speleológiu a botaniku. Výsledky svojich výskumov a pozorovaní, ako aj odborno-popularizačné príspevky a vedecké štúdie z rozličných odborov uverejňoval v domácej i zahraničnej tlači.
Udržiaval osobné kontakty a korešpondoval s poprednými prírodovedcami aj umelcami. Záľubu v maľovaní využíval pri ilustrovaní vlastných literárnych diel – jeho portréty rodinných príslušníkov a priateľov, kresby, menej olejomaľby zátiší a výjavov zo života majú predovšetkým dokumentárnu hodnotu.
Od roku 1860 bol členom lekárskej sekcie Bratislavského prírodovedného spolku a od roku 1867 aj členom-korešpondentom Ríšskeho geologického ústavu.
RNDr. Ľubomír Viliam Prikryl, CSc.
Foto archív autora
