Zelená je farba života a zdravia najmä vďaka kľúčovej úlohe chlorofylu.
Farba je psychofyziologický vnem vyvolaný vstupom viditeľného svetla určitej vlnovej dĺžky do oka. Je tiež označením jednej z častí viditeľného svetla, ktorá po dopade do oka vyvoláva viac či menej podobný psychofyziologický vnem. Interval spektra vlnových dĺžok viditeľných pre človeka a označovaných človekom ako farba je v rozmedzí 380 až 780 nm. Vlnovú dĺžku 510 až 550 nm interpretuje ľudský mozog ako zelenú farbu.
Maximum citlivosti
Zelená farba je jednou zo základných aditívnych farieb spektra. Je farbou krajiny a rastlinného života, pretože väčšina rastlinstva má zelenú farbu spôsobenú prítomnosťou chlorofylu. Ten silne absorbuje elektromagnetické žiarenie vo vlnových dĺžkach modrej a červenej, čo spôsobuje, že odrazené svetlo sa javí ako zelené. Ak je predmet zelený, jeho povrch pohltil všetko svetlo okrem vlnovej dĺžky zeleného svetla, ktoré sa od predmetu odrazilo. Z evolučného hľadiska je ľudské oko najcitlivejšie na žltozelenú farbu (približne 550 až 570 nm), pretože na Zem dopadá zo Slnka najviac žiarenia práve v tejto oblasti elektromagnetického spektra. Pravdepodobne preto, že je zelená najjednoduchšia farba na zachytenie ľudským okom, pozitívne vplýva na zrak a mozgovú činnosť. Zelená farba je zložená z modrej a žltej. V prírode je statická, ale vo svojom vnútri má energiu rastu; rast je možný, ale skrytý. Meniaci sa charakter zelenej záleží na charaktere komponentov, z ktorých sa skladá. Pokiaľ sa zelená stáva tmavšou, mení sa na studenšiu, napätejšiu, tvrdšiu a odolnejšiu. Pridaním jasnej žltej sa vytvára opačný efekt, zelená je uvoľnenejšou, mäkšou a prispôsobivejšou.
Čo vlastne vidíme?
Nosičmi farieb sú elektromagnetické vlny. Človek dokáže vnímať iba vlny v istom rozsahu ich dĺžky. Práve vlnová dĺžka určuje druh farebného videnia, teda farbu. Náuka o farbe odmieta charakteristiku farby ako čisto fyzikálnu veličinu a opiera sa hlavne o fyziológiu oka. Okrem fyzikálnej a fyziologickej náuky sa farba skúma aj na základe chemických a psychologických vlastností. Z fyzikálneho hľadiska je farba chápaná napríklad ako viditeľná časť svetla alebo ako druh žiarivej energie, ktorú vnímame zrakom.
Z hľadiska fyziologického vnímania farby musíme brať do úvahy skladbu oka a činnosť mozgu. Svetelné lúče po dopade na oko na ceste k sietnici prestupujú priehľadnými médiami, ktoré majú jednu zložku aktívnu (lámavý, dioptrický systém – rohovku a šošovku, ktoré lúče svetla sústredia do ohniska a na sietnici vytvoria obraz) a druhú zložku neaktívnu (komorový mok a sklovec, ktoré svetlo len prepúšťajú). Z hľadiska psychológie je farba chápaná ako zmyslový vnem spracovaný v mozgu, duševný zážitok a celková kvalita vnímaného objektu. Na základe chemických dejov je farba výsledok procesu, pri ktorom látky pohlcujú, prepúšťajú a reflektujú určité kmitavé oblasti a následne vyvolávajú farebné účinky. Vnímanie farieb je potom výsledkom pomeru absorbovaného a odrazeného svetla od predmetu.
RNDr. Michaela Havrlentová, PhD.
NPPC-VÚRV v Piešťanoch,
UCM v Trnave
Foto Pixabay
