Domáci psi a mačky prišli do Tasmánie pred dvoma storočiami, avšak napriek tomu majú vačkojazvece dodnes problém identifikovať ich ako hrozbu. Po celom svete spôsobili privezené mäsožravce úbytky a vymierania domácich druhov.
Jedným z dôvodov tohto smutného trendu môže byť aj fakt, že domáce druhy nedokážu spočiatku privezené mäzožravce identifikovať ako hrozbu, čo má za následok, že pred nimi neutekajú, ani sa im nebránia. Táto naivita však nezvykne trvať naveky – vačkojazvece v Sydney sa vyhýbajú záhradám, kde žijú psi. Zaujímavé však je, že vačkojazvece Sydney sa nevyhýbajú domácim mačkám, napriek tomu, že mačky do Sydney prišli približne vtedy, keď aj psi – pred asi 200 rokmi. Možným vysvetlením tohto zdanlivo protichodného správania je fakt, že psi dingo žijú na pevninskej časti Austrálie už 4 000 rokov, čo dalo vačkojazvecom Sydney dostatok času na to, aby si uvedomili akú hrozbu pre nich psi predstavujú.
Anke Frank z Tasmánskej univerzity sa túto hypotézu rozhodla otestovať v Tasmánii, kde dejiny psov siahajú do približne rovnakého obdobia ako v Sydney, no kde psi dingo nikdy nežili. Frankovej tím vykonal interview s 548 obyvateľmi tasmánskeho Hobartu, z ktorých 37 percent chovalo aspoň jedného psa a 20 percent chovalo aspoň jednu mačku. Frank sa pýtala na pozorovania vačkojazvecov, alebo ich výkalov v záhradách týchto ľudí.
Viac než štvrtina účastníkov štúdie nahlásila, že ich domáce zvieratá zabili vačkojazveca, čo ukázalo, že domáce zvieratá sú pre vačkojazvece existenčnou hrozbou. Štúdia ďalej ukázala, že pozorovania vačkojazvecov, či ich výkalov boli hlásené v rovnakej miere zo záhrad so psami, alebo mačkami, ako boli zo záhrad, kde domáce zvieratá nežijú. To podporuje hypotézu, že vačkojazvece na pevninskej časti Austrálie si dávajú pred domácimi psami pozor vďaka tisícom rokov skúseností so psami dingo. Podobná naivita je teda prekonateľná.
