Erupcia hory Saint Helens v máji 1980 bola najničivejšia sopečná udalosť v americkej histórii, ktorá si vyžiadala 57 obetí a spôsobila ohromujúce ekologické škody. Tvárou v tvár devastácii boli vedci otvorení netradičným nápadom, ktoré by mohli urýchliť proces obnovy. Vypustili tam teda na jeden deň hlodavce Thomomys talpoides pripomínajúce sysle. Často sa považujú za škodce, poznamenal mikrobiológ Michael Allen z Kalifornskej univerzity v Riverside, ale my sme očakávali, že starú pôdu presunú na povrch a tam dôjde k obnove.
Pred vypustením hlodavcov sa z pemzových dosiek, na ktoré erupcia hory St. Helens premenila pôdu, vynorilo len asi tucet rastlín. Šesť rokov po tom, čo boli hlodavce umiestnené na dva pozemky pemzy na jeden deň, sa tam však darilo už 40 000 rastlinám. Oblasť naokolo bola pritom naďalej neúrodná. Prínos toho jediného dňa sa prejavuje doteraz – aj po 40 rokoch mikrobiálne spoločenstvo, ktoré sa na pozemkoch vytvorilo, konkrétne mykorízne huby, umožňuje, aby sa v tejto oblasti darilo rastlinám. Ukázalo sa, že nemôžeme ignorovať vzájomnú závislosť všetkých súčastí prírody, najmä tých, ktoré nevidíme, ako sú mikróby a huby, skonštatovala mykologička Mia Maltzová z Connecticutskej univerzity.
Zo stránky Popular Mechanics spracovala BP
