Priznám sa, že by som asi nemal pchať nos do problematiky týkajúcej sa nosov, keďže nie som špecialista na tento orgán. Hneď však na ospravedlnenie dodám, že sa nebudem venovať čuchovému orgánu stavovcov, tobôž nie nás ľudí. Pôjde len o výrastky na hlave niektorých zástupcov hmyzu, ktoré zaujmú na prvý pohľad.
Okrem výrastkov ide niekedy o pretiahnutú prednú časť hlavy hmyzu, ktorá do určitej miery môže pripomínať viacerých druhov cicavcov. V skutočnosti s našimi cicavčími nosmi okrem umiestnenia v prednej časti hlavy nemajú tieto morfologické štruktúry takmer nič spoločné.
Mnoho názvov, jeden nos
Myslím si, že nielen zoológovia, ale aj časť širokej verejnosti, napríklad záhradkári, poznajú chrobáky s výrazne dlhým nosom. Entomológovia uvedené rostrum nazývajú aj nosec. Tieto zvyčajne menšie chrobáky patria do nadčeľade Curculionoidea, ktorá zahŕňa viacero čeľadí. Najznámejšou z nich je čeľaď nosáčikovité (Curculionidae). Jej zástupcov považujú odborníci za pravé nosáčiky, okrem nich poznáme aj primitívnejšie, tzv. nepravé nosáčiky. Detaily však prenechajme odborníkom.
Keďže ide takmer výlučne o bylinožravé druhy, mnohé sú považované za škodlivý hmyz, ktorý poškodzuje poľnohospodárske a lesné kultúry aj skladové zásoby (obilniny, strukoviny a pod.). Táto najpočetnejšia čeľaď chrobákov zahŕňa približne sedemdesiattisíc druhov, preto neprekvapuje, že ju špecialisti rozčlenili na minimálne dvadsať podčeľadí. Okrem názvu nosáčik sa tak môžeme v entomologickej literatúre stretnúť aj s nosánikmi (lalokonosmi), nosatčekmi, krytonosmi, ryhonosmi, zobonoskami, kvetopasmi, tvrdoňmi a ďalšími pomenovaniami týchto nosatých chrobákov. Keďže názvoslovie nosáčikov (česky nosatci) je vo veľkej miere prevzaté z češtiny, v niektorých prípadoch nemusí byť správne slovenské. Nezriedka to platí aj v prípade populárno-náučnej literatúry či filmových dokumentov.
Všade samé škodce
Napriek tomu, že sa fotografická technika za posledné štvrťstoročie výrazne zlepšila, fotografovať tieto pomerne malé chrobáčiky je dosť problematické, sám nie som vybavený na dokumentovanie hmyzieho drobizgu menšieho než jeden centimeter. Preto som musel v prípade 6 až 9 mm veľkého nosáčika lieskového (Curculio nucum) siahnuť aj po iných zdrojoch fotografií. Ako napovedá jeho druhové meno, je viazaný na liesku – jeho larvy sa vyvíjajú v lieskových orieškoch. Vzhľadom i spôsobom života je mu podobný príbuzný nosáčik žaluďový (C. glandium), ktorý poškodzuje žalude dubov. V oboch prípadoch sa larvy kuklia v zemi po opustení plodu. Z pohľadu poľnohospodárov patrí medzi významných škodcov ryhonos repový (Bothynoderes punctiventris), ktorého dospelé chrobáky obžierajú listy a larvám zasa chutia korienky cukrovej repy.
Zobonosky sa špecializujú na dreviny vrátane ovocných stromov. Napríklad zobonoska ovocná (Rhynchites bacchus) skoro na jar obhrýza kvetné puky jabloní a samička o trochu neskôr vyvŕta rostrom otvory do mladých plodov, v ktorých sa vyvíjajú jej larvy. Ďalšie druhy zobonosiek majú zasa inú stratégiu, z listov stáčajú úhľadné rolky, do ktorých kladú vajíčka. Asi najčastejšie sa ľudia v našej prírode stretnú s najväčším nosáčikom, až dvojcentimetrovým tvrdoňom deväťsilovým (Liparus glabrirostris), ktorý žije na deväťsiloch (Petasites spp.) rastúcich popri horských potokoch a riečkach. Asi do polovičnej veľkosti dorastá podobne sfarbený tvrdoň smrekový (Hylobius abietis), ktorého larvy, ale aj imága poškodzujú predovšetkým mladé jedince ihličnatých stromov. Na pichliače rastúce na výslnných lokalitách, napríklad pichliač bielohlavý (Cirsium eriophorum), je viazaný nosánik Larinus sturnus.
Praktická vŕtačka
Nech už je životná stratégia jednotlivých druhov akákoľvek, treba si uvedomiť, že noscom nosáčiky nečuchajú, ale vŕtajú do rastlinných pletív. Na jeho konci majú maličké hryzadlá, ktorými dokážu prehrýzť a prevŕtať nielen mäkšie listy a stonky, ale aj tvrdšie škrupiny plodov. Na rozdiel od väčšiny hmyzu sa ich mandibuly (dolné čeľuste) nepohybujú v horizontálnej rovine, ale vertikálne. Aby im pri tejto činnosti neprekážali tykadlá, ukladajú ich do špeciálnych rýh na rostre. Pri väčšine druhov majú tento orgán dlhší samičky, pretože pripraviť kolísku pre potomstvo – vyvŕtať do rastliny chodbičku a následne do nej uložiť vajíčka – majú na starosti ony.
Relatívna dĺžka nosca závisí aj od špecializácie na rôznu potravu. Vedci však zistili, že tak v rámci jedného druhu, ako aj medzidruhovo rastie dĺžka rostra nelineárne, v závislosti od veľkosti vlastného tela podľa mocninovej funkcie s exponentom 1,3. Napríklad nosáčik s krovkami dlhými 3,5 mm má nosec dlhý 4,7 mm, bez rozdielu či ide o spomenutého nosáčika žaluďového alebo väčšieho nosáčika slonieho (Curculio elephas), ktorý kladie vajíčka okrem žaluďov aj do väčších plodov gaštana jedlého. Keďže tento druh býva podstatne dlhší (5,3 až 8,3 mm), absolútna dĺžka jeho rostra môže byť až okolo osem milimetrov.
Už naši predchodcovia sa zamýšľali nad tým, prečo majú tieto chrobáky také dlhé rostrum, keď nemajú aj extrémne dlhé kladielko. Z pozorovaní viacerých druhov vyplýva, že samičky zatláčajú znesené vajíčko na dno vyvŕtanej chodbičky pomocou rostra. V prípade nosáčika žaluďového vyliahnutá larvička vyhrýza svoju zásobáreň potravy od stredu, aby dub ihneď neodhalil záškodníka a predčasne nezhodil žaluď aj so svojím podnájomníkom.
Exotické druhy
Väčšina nosáčikov obýva rôzne ekosystémy hlavne v trópoch, pričom sa pri niektorých druhoch vyvinuli zvláštne adaptácie a životné stratégie. Z nesmierne bohatého spektra si dovolím upozorniť na jeden extrémne vyzerajúci druh. Endemická zobonoska žirafia (Trachelophorus giraffa) žije v pralesoch Madagaskaru. Svoje druhové meno dostala oprávnene, pretože má abnormálne predĺžený krk. V podstate ide o hlavu a predohruď, ktoré sú spojené pomocou kĺbu. Pri samčekoch dosahuje asi 18 mm, samičky ho majú výrazne kratší.
Pohlavný dimorfizmus nie je samoúčelný, keďže dlhší krk slúži silnejšiemu pohlaviu pri vzájomných súbojoch. Samčeky aj samičky využívajú tento orgán aj pri strihaní listov stromov z rodu Dichaetanthera, z ústrižkov ktorých si tento druh buduje hniezdnu komôrku pre svoje potomstvo. Najmä pri jej dokončovaní pomáha aj samička, ktorá do pevne zvinutého ústrižku listu nakladie jedno vajíčko. Následne pár zvinutú rúrku odstrihne od listu a nechá ju spadnúť na zem, kde prebehne vývin larvy. Žiaľ, v prírode som tieto zaujímavosti z bionómie žirafieho chrobáka nevidel, ale potešilo ma aj pozorovanie niekoľkých samčekov. V anglickej literatúre býva ako novozélandský žirafí nosáčik (New Zealand giraffe weevil) označovaný aj druh Lasiorhynchus barbicornis, ktorý nemá dlhý krk, ale rostrum, podobne ako viaceré naše nosáčiky. Jeho samčeky, ktoré majú dlhší nosec než samičky, môžu mať veľkosť až deväť centimetrov, pričom približne tretinu tela tvorí rostrum. Za zmienku stoja ešte tropickí príbuzní nosáčikov z čeľade Brentidae, ktorých hlava s rostrom tvoria nezriedka polovicu dĺžky ich tela.
Text a foto RNDr. Jozef Májsky
