Záujem o schopnosť zvierat učiť sa zvuky sa datuje tisíce rokov do minulosti. Výskum tejto schopnosti, známej ako vokálne učenie, môže objasniť evolúciu komunikácie, ľudskej reči a jazyka.
Pri zvieratách sa táto schopnosť okrem vtákov predpokladala len pri delfínoch a veľrybách, tuleňoch, slonoch a netopieroch. Medzi nimi sa typ a úloha učenia veľmi líšia. Napríklad pri vtákoch sa zebričky naučia presne kopírovať spev svojho otca, kým papagáje sa dokážu naučiť zvuky rôznych druhov vrátane ľudskej reči. Líšia sa aj v tom, kedy a ako rýchlo sa učia. Papagáje dokážu rýchlo napodobniť mnoho rôznych zvukov počas celého života, zatiaľ čo zebričky sa dokážu naučiť len obmedzený rozsah zvukov, kým sú mladé.
Ella Lattenkampová z Inštitútu Maxa Plancka a jej kolegovia skúmali volania troch mláďat netopiera Phyllostomus discolor, ktoré nemohli počuť volania iných netopierov, a porovnali ich s volaniami netopierov rovnakého veku, ktoré volania počuli. Netopiere, ktoré nemohli počuť iné netopiere, mali netypické hlasové prejavy, čo dokazuje, že netopiere potrebujú počuť zvuky iných, aby sa naučili normálne hlasy, čo platí aj pre ľudí, keď sa učia hovoriť.
Zo stránky EurekAlert! spracovala BP
