Pre mnohých ľudí je to jednoducho myš, pre niektorých veľká myš. Na rozdiel od myši má však hraboš poľný (Microtus arvalis) krátky chvost a krátke, zo srsti takmer nevytŕčajúce uši. A navyše – je to zástupca úplne inej čeľade.
Pre hraboša je charakteristické troj- až štvorročné rýchle rozmnožovanie a potom sa masovo premnoží. Premnoženiu pomáha aj to, že môže žiť na malom priestore a v jednom hniezde žijú tri až štyri generácie.
Hraboš patrí v živočíšnej ríši medzi hlodavce. V súčasnosti je známych 60 až 70 druhov hrabošov zaraďovaných do rodu Microtus. Aj na Slovensku žije viacero druhov hrabošov, zväčša sa však líšia len vonkajšími znakmi. Druhové meno naznačuje lokalitu ich výskytu – tatranský, močiarny, poľný…
Najrozšírenejším u nás je hraboš poľný. Prvý raz som sa s ním stretol ako malý chlapec na poli. Otec nahadzoval v čase žatvy snopy obilia uložené v hromádke a keď bral vidlami poslednú viazanicu zo zeme, rozpŕchlo sa niekoľko hrabošov, ktoré sa hostili na pšeničných kláskoch.
Hraboš poľný má vyvinutú veľmi zaujímavú schopnosť: počúva fúzami a chĺpkami celého tela.
Malý, ale nenásytný
Hraboš poľný je typickým obyvateľom polí a trávnatých lokalít. Svojou veľkosťou sa radí k menším druhom čeľade hrabošovitých. Dorastá do veľkostí 8 až 13 cm, pričom jeho priemerná hmotnosť je 20 g, výnimočne dosahuje až 50 g. Telo má zavalité, srsť na chrbte je hnedosivá, na bruchu belavá. Uši má široké a krátke, takmer skryté v srsti. Na vnútornej strane sú po obvode zarastené krátkymi chĺpkami. Nohy má krátke, pri pohybe sa mu brucho ťahá po zemi. Na predných končatinách má štyri prsty, na zadných päť, pričom zadné chodidlá sú holé. Chvost má krátky, nedosahuje ani polovicu dĺžky tela.
Hraboš je vegetarián. Za potravou vychádza každé dve až tri hodiny. Okrem podzemných častí rastlín sa živí aj tými na povrchu a rád obhrýza semená. Žerie cukrovú repu, zemiaky, koreňovú zeleninu, jahody, kvetinové cibuľky a hľuzy. Veľké škody môže narobiť na trávnikoch a pasienkoch. Obžiera aj korene ovocných stromov, najmä jabloní. Takisto si pochutí na koreňoch okrasných drevín. V zime pod snehom prstencovito ohrýza kmene starších stromov tesne nad základom kmeňov, čím ich dokáže úplne zničiť.
Skrátka, čo sa týka potravy, hraboš vôbec nie je prieberčivý, pretože sa môže živiť približne 200 druhmi pestovaných a divorastúcich rastlín. A je to celkom riadny papkáč – keď sa hraboše premnožia, čo, žiaľ, nie je niečo výnimočné, na jednom hektári poľa sa môže vyskytnúť 1 000 až 3 000 jedincov, ktoré za mesiac spotrebujú vyše 2 000 kg rastlín a až 400 kg obilia…
Krátky život plný detí
Nadmernú schopnosť plodenia potomstva však veľmi ovplyvňujú poveternostné podmienky, no zväčša sa začína na prelome marca a apríla a končí sa v októbri. Hraboš môže mať v lete každý mesiac jeden vrh. Samice pohlavne dospievajú vo veku štyri až päť týždňov. Samička po 21-dňovej gravidite vrhne priemerne štyri až šesť mláďat, sú však známe aj vrhy aj štrnástich mláďat. Z výskumov vyplýva, že jeden pár hraboša dokáže v období od marca do decembra vytvoriť v troch generáciách rodinu v počte až 2 557 jedincov.
Malinký hraboš už na ôsmy deň vidí a po dvoch týždňoch od narodenia sa už samostatne živí. Jedince narodené na jar privádzajú na svet mláďatá ešte v tom istom roku, ale dožívajú sa len osem mesiacov života. Jedince narodené koncom leta a na jeseň už spravidla mláďatá rodia až po prezimovaní a dožívajú sa 18 mesiacov.
Hrabošom vyhovuje teplá suchá jar a dlhá teplá jeseň. Chladné zimy so snehom vítajú, pretože sneh ich chráni pred chladom. Vlhké počasie im však vo všeobecnosti nevyhovuje.
Na postriežku s akulitom
Hraboše sa vyskytujú zvyčajne na suchších biotopoch, najviac na ornej pôde, kde vyhrabávajú rozvetvenú sieť nôr v hĺbke 5 až 40 cm. Ich nory sú jednoduché chodby vedúce do guľovitého hniezda. Na povrchu od ústia nôr vybiehajú cestičky smerom k zdrojom potravy. Vchody do nôr prepájajú chodníčky, ktoré umožňujú jedincom spoločenstva rýchly pohyb od nory k nore a k miestam potravy. Obývané diery v zemi poznáme podľa prehĺbených chodníkov, od jednej diery k druhej.
Hraboš je ľahostajný hlodavec. V diere pod zemou sa spolieha len na otrasy pôdy. Má totiž vyvinutú veľmi zaujímavú schopnosť: počúva fúzami a chĺpkami celého tela. Ak je niekto nad ním či v jeho tesnej blízkosti, nevylezie z diery na povrch zeme. Dokonca počuje otrasy pôdy aj vtedy, keď niekto len nehybne stojí. Človek si myslí, že keď stojí ticho na jednom mieste, tak jeho telo nevydáva zvuky. No nervové ústrojenstvo, ktoré dáva pohybové impulzy na udržanie tela v rovnováhe, najviac pracuje v stoji. Teda nie, keď človek kráča, ale keď sa usiluje ticho stáť, sú v pohybe nervy, a to stačí na to, aby sa zem nad hrabošom trochu zachvela a hrabošovi rozochvela jemné chĺpky na tele. Preto pri pozorovaní hraboša sedávam s nohami položenými na akulite – drevovláknitej doske izolujúcej zvuk.
Neulízaný fešák
Hraboš poľný žije v spoločenstvách, ktoré si chránia svoj životný priestor. Správajú sa navzájom priateľsky, žijú svorne a láskavo ako jedna veľká rodina. Keď sa stretnú na cestičke dva hraboše, pripomína to stretnutie dvoch mravcov. Hraboš osloví druhého hraboša najprv dotykom fúzov, sčasti aj prednej strany tela a po kratučkej pauze pokračujú ďalej. Niekedy sa zdá, akoby sa hraboše medzi sebou rozprávali aj akýmsi zvukom, ktorý pripomína dutý hrmot. Tento zvuk s veľkou pravdepodobnosťou vychádza z papule a vzniká trením zubov. Môžem tu len predpokladať, že sila zvuku jedinca predstavuje jeho nadradenosť nad svojím príbuzným. No dva hraboše sa veľmi rýchlo dohovoria a v mieri sa rozídu.
Hraboš miluje teplo a sucho, slnko i večerný súmrak. V čase dobrého stravovania sa rád vyhrieva na slnku. Keď drieme, občas otvára oči a sadá si. Pri ležérnom správaní neotvára papuľu, nezíva ako šelmy. Srsť si neuhládza jazykom, ale celou prednou časťou papule. Tú si obtiera a fúzy prečesáva prednými labkami.
Pri spánku sa zvinuje do klbka. Je to dobrý bežec, dokáže preplávať rieku, no šplhať sa nevie, zato v hrabaní do zeme je majster. V tvrdej pôde, kde je dostatok potravy, ale nedarí sa mu vyhrabať dieru, si stavia v suchých trávach nadzemné úkryty pre mláďatá. V krutej zime upadá do krátkeho zimného spánku, ktorý často prerušuje a živí sa zo svojich zásob. Aj v zime je dosť žravý…
Striehnuci nepriatelia
Prítomnosť a sčasti aj množstvo hrabošov v poli nám môžu signalizovať dravce – myšiaky lesné. Ak myšiaky posedávajú húfne v poli, tak je tu hrabošov ako maku. Keď poletujú nad poľom jeden či dva myšiaky, tak po hrabošoch niet ani chýru.
Okrem myšiaka lesného je prirodzeným nepriateľom hrabošov aj sokol myšiar, z nočných dravcov sú to sova lesná, myšiarka ušatá a plamienka driemavá. No ani havrany a vrany nedajú pokoj hrabošom. Keď vidíme kráčať po poli bociana bieleho, určite loví hraboše. Zo šeliem nepohrdnú hrabošom ani líška, mačka divá a lasica myšožravá. Ba dokonca spevavý vták strakoš sivý loví hraboše.
No hraboš si svojou reprodukčnou schopnosťou vie poradiť aj s tým, že až 90 percent jeho populácie zlikvidujú predátory. Stačí si len spomenúť na jeho reprodukčné schopnosti…
Hoci je hraboš poľný medzi roľníkmi a záhradkármi nepopulárny a na jeho kynoženie sa vymýšľajú rôzne finty, jeho bratranec hraboš tatranský (Microtus tatricus) sa zo strany človeka môže cítiť bezpečnejšie. Je to totiž endemit, ktorý sa vyskytuje len v Západných Karpatoch v nadmorskej výške od 750 do 2 340 m n. m., a tak je chránený.
Ivan Kňaze
Foto autor
