Steven Rieder z Astronomického inštitútu Kapteynskej univerzity v Groningene analyzuje, ako na seba pôsobia hviezdokopy, pričom sa zameriava na prvých približne 10 miliónov rokov po sformovaní hviezd. Pomocou simulácie novovzniknutých hviezdokôp sleduje ich evolúciu a starnutie, od hustých zoskupení až po rozptýlenie. Mladé hviezdy nachádzajúce sa v hviezdokopách rozhodne môžu prejsť okolo seba dostatočne blízko na to, aby pôsobením gravitácie ukradli plyn, prach a planéty, tvrdí S. Rieder. Podľa neho stlačený oblak plynu formuje skupiny hviezd a tie sa držia pokope. Simulácia nám ukazuje, ako sa na seba lepia a navzájom sa ovplyvňujú, čo je dôležité pre poznanie evolúcie planetárneho systému. Pozorovali sme rôzne staré hviezdokopy a máme predstavu o rôznych štádiách, no nemôžeme vidieť evolúciu z jedného štádia do ďalšieho, vysvetľuje S. Rieder. Na vyplnenie medzier medzi týmito momentmi vedci využívajú počítačovú simuláciu. S. Rieder pracuje na klasickom stolovom počítači. Začína s hviezdokopou zloženou asi zo stotisíc hviezd. Na začiatku sú hviezdy nepravidelne rozptýlené vo hviezdokope, zatiaľ čo staršie hviezdokopy majú hustejšie centrum. Pokračujúca simulácia až za naše doterajšie astronomické pozorovania zobrazuje, ako pôvodná štruktúra a nepravidelné jadrá zmiznú. Neonatálne hviezdy majú okolo seba disky materiálu a ťahajú jedna druhú. Kolízia dvoch hviezd je vzácna, pretože hviezdy sú malé v porovnaní so vzdialenosťami medzi nimi.
Ak chcete mať prístup aj k exkluzívnemu obsahu pre predplatiteľov alebo si objednať tlačenú verziu časopisu Quark, prihláste sa alebo zaregistrujte.
