Pri pohľade z obežnej dráhy dobre vidno, ako na Zemi v každom okamihu niekde zúri požiar. Satelitné snímky, ktoré zhromažďuje vesmírna agentúra NASA, pritom obvykle nezobrazujú lokálne požiare v mestách, ale iba ohne na veľkých plochách v prírode.
Ľudia si však nikdy nemohli dovoliť ignorovať ani také požiare, ktoré z vesmíru nevidno. Oheň dokázal v histórii zničiť celé mestá a poľnohospodárske aglomerácie, zlikvidovať úrodu a predznamenať biedu a hladomor. Človek, ktorý ako jediný tvor na Zemi dokázal oheň stvoriť, sa musel stať zároveň jediným, kto sa proti nemu naučil aj bojovať. To si vyžiadalo organizáciu a organizácia svoje zázemie a vybavenie. Požiarna stanica sa stala nenápadnou, no životne dôležitou súčasťou ľudských sídlisk.
Ostražití otroci
Prvé dôkazy používania techniky pri hasení ohňa pochádzajú z obdobia antiky. V 2. storočí sa v egyptskej Alexandrii objavila jednoduchá ručná pumpa, ktorá vytvárala prúd vody. V tom čase už v Ríme fungovali prvé hasičské zbory. Za vlády Julia Caesara vypúšťali do ulíc Ríma každú noc 500 otrokov známych ako Zbor ostražitých: ich úlohou bolo dávať pozor a vyvolať poplach pri prvých náznakoch ohňa. Otroci so sebou nosili odznak dokladajúci ich poverenie, aby ich stráže nepovažovali za utečencov.
O čosi neskôr, najmä po zničujúcom požiari Ríma v roku 64, počas ktorého zhoreli takmer dve tretiny mesta, začali Rimania budovať prvé profesionálne hasičské oddiely. V časoch najväčšieho rozmachu mal zbor platených hasičov približne 7 000 členov. Hliadkovali v uliciach a dokonca mohli trestať tých, ktorí porušovali protipožiarne nariadenia. Antická rímska ochranná služba sa stala komerčným podnikom. Majitelia budov, obchodov a dielní si museli priamo počas požiaru vybrať, či zaplatia za využitie hasičskej služby, alebo po požiari predajú zničenú stavbu. Až keď súhlasili s podmienkami, z najbližšieho vodného zdroja začali hasiči nosiť vedrá vody. Zrodilo sa poistenie proti požiarom.
Bitky na požiarisku
Rímske légie so sebou priniesli organizáciu hasičských zborov do celej Európy. Po rozpade ríše však zostala táto inovácia, ako mnoho iných, na celé storočia zabudnutá. Novodobé hasičské spoločnosti sa začali v európskych mestách organizovať až v 15. – 16. storočí, ruka v ruke s rozvojom techniky. Ručné pumpy do 17. storočia po celom kontinente striedali nasávacie čerpadlá-striekačky poháňané konskou silou. Dôležitým vynálezom boli pružné kožené hadice s mosadznými spojkami, ktoré umožňovali väčší prietok vody a zvyšovali akčný rádius čerpadiel pri hasení ohňa.
Zároveň s pokrokom technického vybavenia sa rozvíjalo aj poistenie – požiarnici zasahovali iba tam, kde mali majitelia svoje budovy poistené. Budovy označené kovovými štítmi s menom poisťovateľa vyvolávali podľa webovej stránky venovanej požiarnej ochrane FireRescue1 medzi hasičskými zbormi v mestách Európy aj Ameriky tvrdý konkurenčný boj. Poisťovne totiž zaplatili tej hasičskej spoločnosti, ktorá uhasila požiar. Niektorí z hasičov boli v skutočnosti prijímaní nielen pre svoju silu pri hasení ohňa, ale aj pre svoje bitkárske schopnosti. A tak zatiaľ čo pre budovu platilo, že ju hasí ten, kto na ňu ako prvý hodil svoj rebrík, väčšina požiariska horela, až kým neutíchli bitky hasičov o to, kto začne hasiť…
Spálne nad stajňou
Situácia sa upravila až v 19. storočí, keď začali služby profesionálnych hasičov organizovať štáty a rozvíjala sa aj sieť dobrovoľných zborov. Prvé hasičské domy, hasičské haly či strojovne slúžili na uskladnenie a údržbu techniky – hasičských čerpadiel so striekačkami či vozov – a ustajnenie ťažných koní. Nad stajňami či garážami (každé vozidlo malo kvôli rýchlosti výjazdu svoj vlastný východ) bolo zvyčajne podlažie s ubytovaním a zázemím pre hasičov v službe. Bez ohľadu na vývoj techniky sa tieto stanice v princípe nelíšili od súčasných, ako ukazujú príklady najstarších z nich.
Najstaršia využívaná stanica na svete z roku 1876 sa nachádza v štvrti Katarina na ostrove Södermalm južne od Starého mesta v Štokholme. Pôvodne bola súčasťou kasární, ktoré boli postavené koncom 17. storočia, kde využívala krídlo so starými stajňami. V 90. rokoch 19. storočia obsahovala päť bytov so 14 izbami a piatimi kuchyňami, ubytovňu a väčšiu kuchyňu pre posádku, dielňu, dispečing, strážnu miestnosť a telegrafnú miestnosť. Katarinská stanica mala pôvodne priestor pre deväť koní, ktoré v roku 1914 nahradili autá a stajne prestavali na garáž.
Kamennú budovu stanice v Manistee v americkom Michigane postavili v roku 1888 po tom, ako väčšinu mesta zničil lesný požiar. V budove sa nachádzali dve parné hasičské autá ťahané koňmi a obytné poschodie pre profesionálnych hasičov. Na poschodí sa skladovalo aj obilie na kŕmenie koní a súčasťou objektu bola kováčska dielňa. Podobný dizajn má aj historická hasičská stanica v meste Taunton v štáte Massachusetts.
R
