Pamäť, rozum, predstavivosť
Ako novorodenca ho našli odloženého na schodoch kostola Jean le Rond. Vychovali ho v rodine sklára Alemberta. Matka sa o neho nezaujímala, otec mu poskytol skromné prostriedky na výchovu i štúdium.
Jean sa stal advokátom. Túžil po matematických poznatkoch a vedomostiach z prírodných vied. Matematické abstrakcie nám uľahčujú poznávanie vnímaných predmetov, sú však užitočné vtedy, ak sa neobmedzujeme len na ne. Diderot mu ponúkol redaktorstvo Encyklopédie – Výkladového slovníka vied, umení a remesiel, ktorá vychádzala v rokoch 1751 – 1772. Zodpovedal za matematickú časť. Bol autorom celého radu hesiel z matematiky, fyziky, práva, ale aj hudby a náboženstva. Prispel k novej filozofii tohto osvietenského diela otvárajúcej priestor pre slobodu myšlienkových postupov. Dve veci sú potrebné, aby ľudský duch získal umenie odhadu: cvičiť sa v presných dôkazoch a neobmedzovať sa len na ne. Iba keď si zvykneme rozpoznávať pravdu v celej jej čistote, budeme môcť neskôr rozšíriť aj to, čo k nej má blízko alebo ďaleko.
Alembert odsúdil špekulatívnu metafyziku, kliesnil cestu vedeckému poznaniu. Nenútil ostatných, aby mysleli ako on, uprednostňoval nezávislosť, slobodu názorov, presvedčivosť argumentov. Bol proti náboženskej neznášanlivosti, duchovnému i svetskému zneužívaniu moci. Vesmír je šíry oceán. Na jeho povrchu pozorujeme niekoľko väčších či menších ostrovov, ktorých spojenie s pevninou je nám skryté.
V klasifikácii vied uznal tri schopnosti človeka – pamäť, rozum, predstavivosť. Vnímal dva ľudské rozmery – materiálny a duchovný. Boh, človek, príroda, to sú podľa všeobecného delenia tri hlavné predmety filozofického skúmania. Bol skeptikom v odpovedi na úplné poznanie podstaty sveta. Najvyšší rozum roztrhol závoj a ukázal sa, nič nepridal svetlu nášho rozumu pokiaľ ide o dôkazy, že jestvuje, iba nám umožnil dokonale využívať toto svetlo a konať podľa neho. Chcel uctievať Boha rozumom a pravdou. Jediný spôsob, ako správne preberať základy presnej a prísnej vedy, je použiť pri nej maximálnu presnosť a prísnosť.
Francúzsky matematik, fyzik, astronóm a filozof, jeden z najvýznamnejších vedcov 18. storočia, urobil rozhodujúci krok pre objasnenie pojmu derivácie ako limitov pomeru prírastkov, študoval konvergenciu niektorých radov i niektoré funkcionálne rovnice. Utvoriť si presné pojmy o tom, čo geometri nazývajú infinitezimálnym počtom, znamená urobiť si najprv celkom jasnú predstavu o tom, čo je nekonečno.
V Rozprave o dynamike (1743) otvoril cestu vzniku analytickej mechaniky a matematizácii fyziky. Vyslovil všeobecné pravidlá na zostavenie diferenciálnych rovníc pre opis pohybu sústav hmotných bodov. Formuloval princíp o okamžitej rovnováhe zotrvačných síl a síl pôsobiacich na teleso. V práci o kmitaní struny sformuloval vlnovú rovnicu a ukázal postup na jej riešenie. V astronómii skúmal pohyb Mesiaca a nebeských telies, zaoberal sa teóriou gravitácie. Parížskej akadémii vied zaslal práce o pohybe pevných telies v kvapalinách a o integrálnom počte. Geometria je akýmsi koníčkom, ktorý nám dala príroda, aby nás potešoval a zabával v temnotách… V triezvom matematikovi nepracuje obrazotvornosť menej než vo vynaliezavom básnikovi.
Dušan Jedinák
