Dvojkrídlovce (Diptera) majú spoločný znak – len dve vyvinuté krídla. Na celom svete ich žije približne 122 000 druhov.
Zaujmú typicky veľkou pohyblivosťou – neustále pobehujú po kvetoch a poletujú na slnečných lúkach. Ráno po východe slnka sa odrazu rozospievajú storakým bzukotom rôzne muchy, pestrice, ovady, komáre… je to temer všetko denná háveď, s ktorou sa stretávame takmer všade na svete.
Malé upíry
Spoločným znakom všetkých druhov radu dvojkrídlovcov, ako už napovedá ich názov, sú len dve vyvinuté krídla. Je to pôvodne ich predný pár, zadný pár sa počas miliónov rokov vývoja premenil na malé kyvadielka, slúžiace ako gyroskop na udržiavanie rovnováhy počas letu. Niektoré dvojkrídlovce potrebujú na vývoj svojich vajíčok krv teplokrvných živočíchov vrátane človeka, a preto im hovoríme aj hematofágny hmyz (z gréckeho haima – krv a fagein – jesť). Našťastie, je ich menšia časť a z nich štípu vždy len samičky. Samce sú milovníci nektáru kvetov a nemajú ani bodavé ústne orgány, ale tzv. lízavo cicavé. Dvojkrídlovce sa vyvíjajú úplnou, teda dokonalou premenou. Prebieha pri nich vývinový stupeň vajíčko, larva, kukla a imágo (dospelý jedinec).
Komáre
Jedným z podradov v zoologickom systéme dvojkrídlovcov sú komáre (Nematocera), ktoré majú vo všetkých čeľadiach dlhé mnohočlánkové tykadlá. Predovšetkým čeľaď komárovitých (Culicidae) je nepríjemný hmyz. Patrí sem napríklad komár útočný (Aedes vexans). Každý jedinec sa podľa pachu tela človeka – detekcie organických a anorganických látok, ako je oxid uhličitý (CO2) – rozhoduje o tom, či je to dobrý hostiteľ.
Podľa vydychovaním a potením vylúčeného CO2 komár zisťuje, kde sa jeho obeť nachádza. Najprv ju upozorní ticho znejúcim piskľavým tónom, že jej ide uštedriť pálčivú dávku jedu. Sadne si na kožu a prednými nohami prehmatá, kde je koža najjemnejšia alebo krv najteplejšia a nemilosrdne pichne. Sosák komára má hrúbku približne len 0,05 mm, no je zložený z viacerých častí pripomínajúcich ihly. Dve z nich pomáhajú kožu prepichnúť a dve ju pridržiavajú, aby komár mohol pomocou ďalšej cicať krv. Iba samica sa živí krvou, samec napríklad komára piskľavého (Culex pipiens) rastlinnými šťavami. Sosák samcov je slabší a nie je schopný prepichnúť kožu. Komáre nemajú vlastné jedové žľazy. Jedy – toxíny sú obsiahnuté v slinných žľazách a pri bodnutí vyvolávajú silnú bolesť, opuchy, ekzémy a niekedy aj vysoké teploty. Pri vbodnutí do tela obete spolu so slinami pridávajú aj antikoagulačnú látku, ktorá bráni zrážaniu krvi. V dôsledku toho sa na rane nevytvára zrazenina – chrasta, postihnuté miesto opuchne a bolí. Bez tejto látky by sa dalo očakávať, že krv zhustne a upchá sosák.
Zmyslové orgány
Ak si niekto myslí, že komár píska ústami, tak je na omyle. Pískajú jeho krídla, ktoré za letu vyvinú vysoký kmitočet. Je to zároveň reč, pomocou ktorej sa dorozumievajú. Ak komár zacíti korisť, vyvinie vysokú rýchlosť krídel a upozorní tak aj ostatných. Čím je komárov viac, tým silnejší zvuk vydávajú a môžu tak prilákať samičky z väčšej vzdialenosti.
Najprv obeť upozorní ticho znejúcim piskľavým tónom, že jej ide uštedriť pálčivú dávku jedu. Sadne si na kožu a prednými nohami prehmatá, kde je koža najjemnejšia alebo krv najteplejšia a nemilosrdne pichne.
Zvukový signál vydáva aj samica pri párení. Takisto vzniká vírením krídel, pričom samec má naladený sluchový orgán na tento vysokofrekvenčný zvuk a vie rozlíšiť rôzne intonácie. Akustický signál má prednosť pred chemickým, je rýchlejší a presnejší, vie rozlíšiť typické druhové správy a ich účel. Komáre majú na hlave aj ďalšie zmyslové orgány na zachytávanie informácií z prostredia. Dôležité sú oči, ale hlavne viacčlánkové tykadlá, ktoré predstavujú akési antény na rozlišovanie pachov samíc. Tieto uši sú nápadne husto ochlpené, čím zachytia viac podnetov.
Energia z krvi
Už v priebehu svadobných hier majú v sebe samice neoplodnené vajíčka. Na ich rast potrebujú okrem energie vo forme cukrov aj koncentrované živiny v krvi, ktorými sú bielkoviny a tuky. Pri znášaní vajíčok sa samica hojdá nad vodou a púšťa ich do vody. Larvy sa liahnu o jeden až tri týždne, podľa okolitej teploty. Majú hlavu s ústnym otvorom s kefkami, ktoré chytajú riasy, baktérie a ďalšie mikroorganizmy slúžiace ako potrava. Tieto kefky pri ústnom otvore a aj na celom tele jej pomáhajú pohybovať sa, keďže nemá nohy. Larva musí pravidelne plávať k povrchu, aby sa cez rúročku na konci tela nadýchala. Z kukly sa o niekoľko dní vyliahne imágo – pohlavne dospelý komár.
Nenápadné mušky
Na rozdiel od iných dvojkrídlovcov je veľmi nepríjemná čeľaď muškovitých (Simuliidae), pretože prilietajú úplne nehlučne a svoju obeť nijako neupozorňujú. Bodnutie veľmi malou muškou škvrnitou (Simulium maculatum), ktorá má veľkosť len cca 3 milimetre, je naozaj bolestivé. Ak ich priletí väčšie množstvo, obeť bude celá opuchnutá s citeľnou bolesťou. Podobne ako pri komárovitých sa samec živí nektárom a samica krvou. Pri fotografovaní som mal veľké šťastie, keď som v potoku objavil kuklu mušky škvrnitej. Bola vo vode na kameni a pridržiavala sa malými háčikmi. Dokážu sa udržať aj v najprudšie tečúcej vode. Pri liahnutí si kukla vytvorila veľkú bublinu vzduchu a keď sa dospelá muška vyliahla, vyletela von na breh, kde sa usušila a odletela.
Sedí mucha na stene…
Ďalším podradom dvojkrídlovcov sú muchy (Brachycera), ktoré majú krátke trojčlánkové tykadlá s koncovou aristou (nečlánkovaná štetinka na konci tykadiel). Patrí sem napríklad čeľaď dravcov s jedovatými slinami – strehúňovité (Rhagionidae). Sú to dosť nápadné druhy podlhovastého tvaru s úzkym bruškom a telo majú zväčša pokryté hustou srsťou. Niektoré druhy využívajú aposematizmus, teda nápadné varovné sfarbenie či iný typ signálu, ktorým varujú predátorov, že sú nepožívateľné. Strehúň srpicový (Rhagio scolopaceus) je najbežnejší. V susednom Česku ho volajú aj číhalka, pretože číha, teda striehne, na korisť.
Bzikavky svoju aktivitu zvyšujú pred blížiacim sa dažďom, ktorý zacítia až šesť hodín dopredu, akoby vedeli, že zem bude čoskoro bahnitá. Pre naše potreby by svojou zvýšenou aktivitou mohli predpovedať počasie.
Sedí niekde na liste alebo vetvičke a útočí na hmyz či iné bezstavovce. Na korisť sliedi veľkými symetricky uloženými očami, ktoré pozostávajú zo stoviek až tisícok malých očiek – omatídií. Každé očko má vlastnú sietnicu a to umožňuje strehúňovi vidieť do všetkých strán. Strehúň huňatý (Chrysopilus helvolus) registruje akýkoľvek pohyb. Vie však rozoznať drobnú korisť od veľkého človeka, ktorý ho chce odfotografovať. Na korisť útočí, pri fotografovaní sa správal benevolentne, pokojne. Strehúň ťarbavý (Chrysopilus nubecula) volí na love vyčkávaciu metódu. Čaká na korisť na mieste, niekedy sa tvári ako mŕtvy a ak príde chrobák či motýľ priamo k jeho sosáku, tak ho uloví.
Špecialisti
Veľmi známou čeľaďou sú ovadovité (Tabanidae). Vo svete žije asi 1 000 druhov, u nás len 65. Samičku od samčeka rozlíšime podľa ich individuálneho správania a menších očí, oddelených od seba širokým čelom s druhovo charakteristickými kresbami. Sú vlastne krásne, pestro sfarbené a ozdobené rôznymi pestrofarebnými pásikmi a škvrnkami. Ovady sú špecialisti na svoju obeť a len asi polovica z nich napáda aj človeka. Nemilosrdná samica s dobre vyvinutým mohutným sosákom bolestivo napáda hlavne dobytok a lesnú zver, ale aj ľudí. Všimnite si, že keď pocítite bolesť po pichnutí ovadom, už vás nevníma, je ľahostajný a môžete ho pohodlne capnúť rukou. Samec je mierumilovný a zbiera iba nektár z kvetov. Ak uvidíte ovada na kvete, je to určite len samec. Vhodnou ukážkou tejto čeľade je ovad pestrý (Tabanus glaucopis). Lieta veľmi rýchlo a s veľkou istotou sadá na vytýčený cieľ. Samica zacíti svoju obeť až na vzdialenosť sto metrov. Najčastejšie si vyberá také miesto, kde je koža slabšia – tenšia, na vrchnú časť ruky alebo lýtko na nohe či na krk. Medzi ovady patrí aj bzikavka dažďová (Haematopota pluvialis). Má nádherné čierno-sivo mramorované krídla a lesklé purpurové oči. Samice žijú často na kúpaliskách, pri riekach a jazerách, kde napádajú ľudí, a navečer znášajú do bahna vajíčka, z ktorých sa vyvíjajú larvy. Samice potrebujú krv na výživu vajíčok. Svoju aktivitu zvyšujú pred blížiacim sa dažďom, ktorý zacítia až šesť hodín dopredu, akoby vedeli, že zem bude čoskoro bahnitá. Pre naše potreby by svojou zvýšenou aktivitou mohli predpovedať počasie.
Lovkyne chrobákov
Za zmienku stoja aj ďalšie nebezpečné dvojkrídlovce z čeľade muchárkovité (Asilidae). Nemajú jedové žľazy, človeka nebodajú, ale svoje jedovaté sliny využívajú na usmrtenie koristi. Muchárky dostali pomenovanie podľa toho, že sú to zväčša lovkyne rôznych múch, ale aj iného hmyzu. Často posedávajú na kvetoch, na kmeňoch stromov alebo na zemi či iných terénnych dominantách, z ktorých majú dobrý výhľad na korisť. Pri pozorovaní som si všimol, že v poraste stojí lienka sedembodková (Coccinella septempunctata). Približoval som sa, no vtom ako víchor zletela muchárka žltá (Laphria flava). Lapila lienku prednými nohami, pričom zároveň prerazila tvrdé krovky chrobáka silným sosákom a o chvíľu mohla hodovať. Samec muchárky plavej (Machimus atricapillus) obletoval sediacu samicu, krúžil nad ňou, občas zasadol do blízkosti nevesty a ako tanečník do rytmu pohyboval nohami. Pri fotografovaní zveri sa mi odrazu objavila pred očami muchárka smútivková (Dioctria cothurnata), ktorá ulovila samca smútivky šípovej (Sciara militaris). Muchárky svoju korisť napichnú silným sklerotizovaným sosákom a pustia do tela obete jedovatú látku spolu s tráviacim sekrétom, ktorý telo rozpustí na výživnú šťavu. V sosáku je aj kanálik, ktorým muchárka svoju obeť vycicia.
Krátky život
Medzi dvojkrídlovce, ktoré bolestivo bodajú a majú jedovaté sliny, patrí aj čeľaď muchovité (Muscidae), bodavka stajňová (Stomoxys calcitrans) a bodavka malá (Haematobia irritans). Samice na produkciu vajíčok potrebujú plné brucho krvi. Ak bodavka zosadne na človeka, ten pocíti prudkú bolesť a ihneď ju odoženie. Ale keď sadne na dobytok, môže tam cicať krv dve až päť minút. Život bodaviek nie je veľmi dlhý. Po párení znesie samica oplodnené vajcia na hnijúce drevo, do hnoja alebo hnijúcej trávy. Samec zahynie po párení a samica po nakladení vajíčok. Vývin od vajíčka po dospelého jedinca trvá od dvoch do štyroch týždňov, podľa teploty daného prostredia.
Text a foto Ivan Kňaze
