Slovo klaxón bolo odvodené od starogréckeho výrazu klázōn pre ostrý krik alebo vresk. Výrobcovia prvých automobilových húkačiek nemohli na začiatku 20. storočia vybrať príhodnejšie pomenovanie. Doprava na cestách je plná kriku, vresku a hučania.
Niekedy majú zvuky v doprave pomáhať ľuďom pohybovať sa v nej bezpečne, inokedy skôr obťažujú. Moderná cestná doprava je v súčasnosti hlavným prispievateľom zvukového znečistenia životného prostredia.
Rev starovekých ulíc
Dopravný ruch nebol nikdy idylou. Svedectvá starovekých rímskych autorov, ako boli básnik Martialis alebo filozof Seneca, spomínajú neustály hluk vozov a kočov. Na pomenovanie mäteže zvukov v uliciach, ktorú spoluvytvárali rachotiace vozy, údery kladív z dielní a hlasy chodcov, používali starovekí Rimania názov rugitus, čo doslova znamená rev.
Odhadnúť presnú hlasitosť starovekej dopravy v mestách je náročné. Hladiny hluku možno aspoň približne odvodiť na základe historických popisov a porovnaní s moderným prostredím. Staroveké mestá boli vo všeobecnosti tichšie ako moderné mestá, neustála prítomnosť vozov, zvierat a ľudskej činnosti však znamenala, že určite neboli tiché. K hluku prispievali aj časté dopravné zápchy, ktoré poznali už v Ríme, najmä pri mestských bránach a počas sviatkov. Odborníci odhadujú, že hladina hluku na starovekých uliciach v priemere nedosahovala 60 až 80 dB, ako je to bežné v moderných uliciach v súčasnosti. Počas rušných období však mohla dosahovať podobné vrcholy.
Počuť a byť počutý
Jednou zo základných potrieb každého účastníka premávky je vidieť a byť videný. Čo však robiť, keď vozy zakrývajú výhľad na to, čo prichádza spoza nich, a kde sa do všetkého miešajú chodci snažiaci sa prechádzať cez rušné cesty? Na starovekých a stredovekých dlažbách neznel iba rachot kolies: keď chcel vodič vozu upozorniť okoloidúcich na svoju prítomnosť, musel používať svoj hlas. Kričali majitelia vozov aj sluhovia, ktorí bežali vpredu a snažili sa uvoľniť im cestu.
Medzi prvé zvukové prostriedky v doprave patrili zvonce. V hlučnom prostredí hustej pouličnej premávky, kde zvonenie nemuselo byť zreteľne počuť, používali vodiči aj píšťalky, ktoré mali prenikavejší zvuk. Tieto jednoduché znamenia spolu s krikom vystačili vodičom na cestách po celé stáročia. S príchodom automobilov s rachotiacimi motormi však musela nastať zmena. Automobily, hoci pomalšie ako tie súčasné, boli už dosť rýchle a dosť hlučné na to, aby ako upozornenie nepostačil výkrik šoféra.
A zatrúbil klaksón…
Na prelome 19. a 20. storočia mali vodiči k dispozícii ručne ovládané vzduchové klaksóny (gumové balóniky s trúbkou) a sirény, najprv ako výbavu pohotovostných vozidiel, neskôr aj na bežných automobiloch. Niektorí vodiči varovali ostatných tak, že otvárali vývod výfuku, čím dočasne zvýšili hluk vozidla. Novinkou bolo napojenie klaksónu na výfukové potrubie, takže autá trúbili podobne ako lokomotívy s parnými píšťalami.
Medzi priekopníkov automobilizmu patril Miller Reese Hutchison (1876 – 1944), vynálezca a hlavný inžinier laboratória Thomasa Edisona v New Jersey. Medzi mnohými Hutchisonovými vynálezmi (tie, symptomaticky, zahŕňali aj načúvacie zariadenie) bol tiež klaksón, ktorý sa stal synonymom celej éry. Jeho vynález vydával hlasný a prenikavý zvuk (v anglickom prepise ahooga), ktorým sa preslávili symboly masového automobilizmu Ford Model T a Model A. Klaksón bol ovládaný malou ručnou kľukou alebo pomocou motorom napájaných batérií. Populárny zostal až do 30. rokov 20. storočia, keď ho začali nahrádzať elektrické klaksóny.
R
