Nový výskum analyzoval archeologické a genetické poznatky o počiatkoch chovu jakov a využívania ich produktov v Tibete.
Zdomácnenie a chov veľkých hospodárskych zvierat patria ku kľúčovým stavebným kameňom ľudskej civilizácie založenej na produkcii potravín. Až možnosť viac-menej spoľahlivo dopestovať a dochovať dostatok jedla, skladovať jeho prebytky a distribuovať ich rôznym ľuďom podľa potreby totiž umožnila nárast počtu osôb v populácii, ich koncentráciu v stálych sídlach a následné spoločenské rozvrstvenie a profesijnú špecializáciu. To všetko bolo nevyhnutným predpokladom vzniku politických jednotiek vedúcich ku kmeňovým celkom vedeným volenými či dedičnými náčelníkmi, a neskôr aj k zväčša dedičným kniežatstvám, štátom a ríšam, z ktorých sa skladali jednotlivé veľké kultúrne okruhy.
No nie všetky veľké zvieratá boli vhodné na zdomácnenie. Ľudskí obyvatelia geografických oblastí, kde v prírodnom prostredí žilo najviac takých zvierat, najmä cicavcov majúcich z tohto hľadiska priaznivé vlastnosti (hlavne sociálnosť a podriaďovanie sa hierarchii), tak boli významne zvýhodnení.
Vhodné klimatické podmienky
Táto výhoda sa týkala predovšetkým ľudí obývajúcich všeobecne Euráziu a špecificky Blízky východ. Nie je nijaká náhoda, že najstaršie známe veľké civilizácie sa zrodili práve tam. Šíreniu zdomácnených plodín a zvierat z tých oblastí pomohla základná západo-východná orientácia Eurázie, čo znamenalo podobné klimatické podmienky v pomerne veľkom rozpätí zemepisných šírok. Takže tým istým alebo odvodeným plodinám a zvieratám sa dobre darilo od západnej Európy až po východnú Áziu a naopak.
Americký fyziológ a geograf Jared Diamond z Kalifornskej univerzity v Los Angeles delí civilizačne najdôležitejšie zdomácnené zvieratá do dvoch skupín. Prvú, takzvanú veľkú päťku, tvoria aj v našich končinách odpradávna dobre známe kozy, ovce, kravy, prasce a kone. Druhú, takzvanú malú deviatku, tvoria jednohrbé ťavy, dvojhrbé ťavy, lamy/alpaky, osly/somáre, soby, vodné byvoly, bantengy, mithany (poslednú spomenutú dvojicu tvoria geograficky vymedzené ázijské varianty potomkov praturov) a napokon jaky. Práve počiatky zdomácnenia a využívania jakov osvetlila nová štúdia v časopise Science Advances.
Zdomácňovanie na streche sveta
Štúdiu uverejnil pätnásťčlenný medzinárodný tím vedcov, ktorý viedol Xinyi Liu z Washingtonovej univerzity v St. Louis (štát Missouri, USA). Jaky (Bos grunniens) patria medzi malý počet veľkých bylinožravých cicavcov, ktoré dokážu prežiť extrémny chlad, drsné počasie a nízky obsah kyslíka vo vzduchu, teda podmienky prevládajúce na Tibetskej plošine nazývanej aj Strecha sveta.
Jaky a ich krížence s hovädzím dobytkom tam doteraz patria k hlavným poskytovateľom mlieka, mäsa a paliva (ich trus) a slúžia aj ako dôležitý dopravný prostriedok ľudí i nákladov. Divé jaky sa kedysi hojne vyskytovali takmer na celej Tibetskej plošine. V súčasnosti ich však organizácia IUCN (Medzinárodná únia pre ochranu prírody) označuje ako zraniteľné. Vo voľnej prírode už žije odhadom iba 7 500 až 10 000 jedincov. Čo sa však týka zdomácnených jakov, tie sa chovajú vo veľkom počte po celom svete. Len v oblastiach hôr a vysočín samotnej Ázie je to 14 až 15 miliónov týchto zvierat.
Zdeněk Urban
